sobota, 27. mája 2017

Byť šťastnou sa oplatí

"Nečakajte a buďte šťastné hneď." 

Autor: Kate Hudson, Billie Fitzpatrick                                            

Počet strán: 255 
Žáner: motivačný 
Vydavateľstvo: Motýľ 
Rok: 2016 

Pôvodná anotácia: 
Byť šťastnou sa oplatí je vnímavý a veľmi osobný náhľad na zdravie od ženy, ktorá sa riadi tým, čo hovorí.
Úspešná herečka Kate Hudson, ktorú preslávili herecké úlohy v známych amerických filmoch, odhaľuje vo svojej knihe vlastné tipy pre krásne a zdravé telo, ako aj šťastný a harmonický život.
So svojimi čitateľkami sa s láskou delí o to, ako sa jej podarilo spojiť sa so svojím vnútorným ja a porozumieť potrebám svojho tela, pričom toto poznanie opiera o štyri základné piliere:
  • intuitívny vzťah s vlastným telom
  • zdravé stravovanie
  • prebudenie svojho tela
  • meditáciu a zázrak vnímavosti
Ako Kate Hudson priznáva, väčšinu týchto vecí sa postupne naučila od svojej mamy, Goldie Hawn, taktiež slávnej hollywoodskej herečky, ktorá je známa svojím zdravým životným štýlom a stabilným manželstvom.
Nechajte sa inšpirovať tipmi a poznaním Kate Hudson, a aj vy sa postupne začnete cítiť seba-vedome, vynikajúco a nájdete vlastnú vnútornú harmóniu. Veď byť šťastnou sa rozhodne oplatí. No neznie to lákavo? 

Moje hodnotenie: 
V dnešnej dobe si môže knihu napísať naozaj hocikto. A špeciálne ten, kto je slávny, svet mu stojí pri nohách a kniha má reklamu už len preto, lebo je jeho meno na obálke. Veď knihy píšu aj takí herci ako Cameron Diaz, Drew Barrymore, David Duchovny či známi youtuberi. Keď som sa dozvedela o tejto knihe, zaujala ma nielen pozitívnym názvom, ale aj jej autorkou, pretože Kate Hudson mám naozaj naozaj rada. 

Kate Hudson s výtlačkom svojej knižky
V knihe Byť šťastnou sa oplatí nerozpisuje svoj životný príbeh, úspechy a neúspechy. Táto kniha totiž vôbec nie je o nej, ale o vás. Nikdy by som si nebola pomyslela, že hollywoodska herečka by mohla mať takéto myšlienkové pochody (nič v zlom samozrejme), pretože už po prológu som nadobudla pocit, že táto kniha možno naozaj má nejaké posolstvo a nie je to len nejaká reklama, ktorá má z verných fanúšikov vyžmýkať prachy.  

Kniha je spracovaná naozaj veľmi pekne, pretože na kvalitnom papieri sa mieša Katin text s jej veselými, často až úsmevnými fotografiami. Takže o čom táto celá kniha je? Je predsa o tom, ako vám Kate tak trochu chce otvoriť oči. Z jej slov, ktoré položila na papier, sála šťastie a presvedčenie, že ona ten vnútorný pokoj asi naozaj našla. A teraz je rad na vás. Spočiatku Kate začína svoje rozprávanie úplne od piky: rozpráva o tom, ako sa jej podarilo nájsť vnútorné šťastie, ako si ho udržuje a ak ho môže dosiahnuť každá jedna osoba na tejto planéte, ak bude naozaj chcieť.  
"Prestaňte sa odsudzovať, prestaňte sa porovnávať s druhými. Buďte vďačné za to, čo máte."
Nenachádza sa tu len prázdny text, ale aj mnoho cvičení, nápadov a voľných riadkov, kde si máte zaznamenávať svoje pocity. Už hneď na začiatku vás autorka oboznámi s faktom, že budete potrebovať nejaký zápisník, do ktorého si budete zaznamenávať svoje pocity, nápady, myšlienky. Bude to niečo ako vás osobný denník a tzv. "filter" od dnešného uponáhľaného sveta. Okrem tohto cvičenia v knihe nájdete aj mnohé iné vrátane rôznych testov (test vašej "dóše"- typ človeka podľa ajurvédy, telesného profilu, stresovej záťaže atď.). Ako som už hovorila, Kate začne úplne primárne: od stvorenia ľudskej bytosti, cez vaše telo do duše až ku každodennému fungovaniu. 


Okrem mnohého rozpitváva a radí v oblasti duchovenstva (meditácia, uvažovanie) a stravovania (očisťovanie, jedlá). Ja som si napr. na knihe vážila to, že Kate do nej zakomponovala vlastné rady a tipy, ktoré má odskúšané. A vďaka viacerým testom sa (možno) sami dozviete o sebe viac ako by ste povedali. Knižka vás istým spôsobom zaradí do istej kategórie a ďalej ju budete už vnímať inak a upriamovať pozornosť na ten typ osoby, do ktorého zapadáte.  

V konečnom dôsledku by som rada dodala, že počas čítania tejto knihy som naozaj cítila niečo viac. Mne osobne dala veľa nového a otvorila mi myseľ ešte väčšmi. Kate svojim čitateľkám radí, že majú počúvať svoje telo, nájsť si na seba čas, kvalitne sa stravovať a venovať každý deň nejaký čas svojmu pokoju v duši. Pre tých, ktorí hľadajú inšpiráciu či pozitívne myšlienky ospevujúce život radím, aby dali tejto knihe šancu.  

Za knižku ďakujem vydavateľstvu Motýľ! :) 


streda, 24. mája 2017

Sherlock Holmes

Nie som detektív. Som detektívny konzultant. Jediný na svete. 

Autor: Sir Arthur Conan Doyle                                                              

Počet strán: 352 
Žáner: román, detektívny 
Vydavateľstvo: SnowMouse Publishing 
Rok: 2016 

Pôvodná anotácia: 
Novelou Štúdia v krvavočervenom sa začínajú dobrodružstvá najslávnejšej detektívnej dvojice všetkých čias, Sherlocka Holmesa a doktora Watsona.
Doktor Watson si po návrate z aktívnej vojenskej služby hľadá byt. Sherlock Holmes zase hľadá spolubývajúceho. Dohoda uzavretá medzi mužmi sa zdá byť obojstranne výhodná. No ak si doktor Watson myslel, že život na Baker Street 221B bude plynúť pokojne a hladko, mýlil sa. Netreba ho však ľutovať. Veď vďaka jeho zápiskom sa môžeme nechať zatiahnuť do vyšetrovania nevysvetliteľných vrážd a následne, v príbehu Podpis štyroch, do prípadu nezvestného dôstojníka. Čitateľovi sa črtajú príjemné vyhliadky na ďalšie záhady, jeden stratený poklad a jeden poklad nájdený. Nakoniec sa doktor Watson môže pokladať za šťastlivca.
Týmto zväzkom otvárame nové vydanie holmesovskej ságy, ktorá sa pýši zaujímavým dizajnom a brilantnými ilustráciami pre potechu každého milovníka kníh a obdivovateľov Sherlocka Holmesa obzvlášť. 

Moje hodnotenie: 
Ak sledujete môj blog na instagrame, tak vám určite neušlo, že som veľký fanúšik Sherlocka. Všetko sa to začalo asi pred štyrmi rokmi, keď som jedno leto narazila na seriál Sherlock s Benedictom Cumberbatchom a Martinom Freemanom. Môj život po tom už nikdy nebol ako predtým (myslím to seriózne). Koncom roka 2016 sa ku mne dostala správa, že vyšiel prvý diel novej edície Sherlocka v slovenskom jazyku. Neviem či ste ju videli naživo, ale trúfam si povedať, že takto pekne by mala byť premyslená každá kniha: myslím to hlavne po formálnej stránke a úprave knihy. Nielenže má kniha krásny premyslený chrbát, originálne ilustrácie namaľované Julom Nagyom, predelové strany so vzorovým papierom alebo pásik textilnej záložky, ale ešte aj výborný preklad a premyslené detaily. Napr. číslovanie nie je iba číslo strany, ale koľká strana z koľkých (255/352). Viem, že sú to len maličkosti a možno som tak trochu zaujatá, ale to, ako si vydavateľstvo veľmi dalo záležať, mi vyrazilo dych a príjemne ma prekvapilo. A ten preklad... och bože to bolo geniálne čítať. Aj napriek tomu, že kniha bola napísaná v devätnástom storočí a objavilo sa tam pár archaizmov, čítalo sa to poľahky a veľmi rýchlo. Klobúk dole pred pánom Prekladateľom Jánom Kamenistým. 


Aj napriek tomu, že zatiaľ je z edície vydaný iba jeden zväzok, nachádzajú sa v ňom dve novely, teda dva úplne iné príbehy. Prvým dielom s názvom Štúdia v krvavočervenom bol inšpirovaný prvý diel seriálu  Sherlock a druhý, Podpis štyroch, je spracovaný ako druhý diel tretej série (pod názvom Znamenie troch). Aj napriek tomu, že som všetky série seriálu videla niekoľkokrát, rozhodla som sa pustiť do knihy, aj keď som riskovala, že ma to bude nudiť. Bola som však zvedavá, aký je ten knižný Sherlock, ako to sám Doyle napísal a takisto ma aj zaujímala vyobrazená atmosféra detektívky. Na moje prekvapenie však obidva príbehy boli dimenzionálne odlišné od tých prípadov, čo som videla. Samozrejme, boli zachované postavy, detaily, či zvraty, ale okolnosti, miesta, podozrivé postavy atď., boli iné (teda ak v knihe vôbec boli). Nevadilo mi to, pretože som vlastne čítala úplne iný príbeh. A síce som sa viac tešila na Podpis štyroch, v konečnom dôsledku sa mi páčila prvá novela. Nad situáciami, ktoré sa objavili aj v seriálu som sa mierne pousmiala a to, čo bolo nové, ma zaskočilo a pohltilo. Druhý príbeh sa mi zdal o niečo slabší a jednoduchší, z toho som bola mierne sklamaná. 

Štúdia v krvavočervenom bol prípad, v ktorom boli zabití dvaja Američania v Londýne. A zároveň sa
tu zoznámil Doktor Watson so Sherlockom Holmesom, čo bolo tiež celkom vtipné. Nedalo mi to a v mysli som si predstavovala presne tých hercov, ktorí hrali v seriáli. 
Podpis štyroch bol tiež pofŕkaný krvou dvoch mŕtvych mužov, ale do toho tu bol zapletený aj poklad z Indie, nevyrovnané účty z minulosti a Watsonova láska (zamiloval sa a požiadal vyvolenú o ruku= všetko v jednom odseku, ale nekomentujem to, bolo to napísané pred dvomi storočiami). Aj napriek tomu, že to vyzerá lákavo a pestrejšie, mňa to nudilo a bolo to predvídateľnejšie. Teda, našli jeden dôkaz a na základe toho jedného faktu vystopovali vraha. Ďalších päťdesiat strán bolo ako dotyčný bez najmenších zábran vysvetľoval celý príbeh a prečo tak učinil (ako zaujímalo ma to, ale na päťdesiatich stranách??!!). 

(Prosím prosím počas čítania recenzie si pustite túto pesničku- jedná sa o poslednú pieseň v poslednej časti poslednej série. Tým, čo videli tú scénu, sa určite rozbúcha srdce.)


Ja chápem, že prvá kniha bola napísaná v roku 1887 a že vtedy bolo rozprávanie, chronológia príbehu, dynamika deja a aj myšlienkové pochody o dosť iné a menej výrazné, ale po tom, čo som videla seriál (ktorý bol geniálne hlavne vďaka scenáristom a hercom) som od knihy čakala len predsa niečo viac. V knihe mi Sherlock vôbec nepripadal nejako excelentne inteligentný či vnímavý. Síce medzi ostatnými vynikal, nebolo to niečo, čo by mi vyrazilo dych. Navyše, párkrát sa stalo, keď povedal nejaké vyhlásenie, ale autor si nedal tú námahu, aby to vysvetlil. Jednoducho to Sherlock povedal a bola to hneď pravda. Avšak musím uznať, že jeho sarkastické poznámky a anglický humor mi niekoľkokrát vyčarili úsmev na tvári. A keďže, asi som sa ešte o tom nezmienila, je rozprávačom príbehu Doktor Watson, získal si moje sympatie ešte väčšmi, keďže jeho štýl rozprávania bol uvoľnený a citlivý. 
"Možno máte pravdu, Watson," povedal. "Myslím si, že vo všeobecnosti je účinok kokaínu na ľudské telo škodlivý, ale, ako si denne overujem, na moju myseľ pôsobí až nadpozemsky povzbudzujúco a jeho vedľajšie účinky preto pokladám za zanedbateľné."
Ešte by som aj rada spomenula to, že knihu som naozaj hltala a preciťovala každé slovo (naučila som sa to pri Agathe Christie, ktorej naozaj záleží na detailoch) a naozaj mnohokrát som mala určité podozrenia a predstavovala som si aký záludný príbeh by to mohol byť, prešpikovaný zvratmi a tajomstvami, lenže... nič z toho nebolo. Autor akoby tie detaily a niektoré stopy jednoducho prehliadol. Avšak aj napriek všetkému sa mi Sherlock Holmes úprimne páčil. Viem, že na tú dobu to určite muselo byť fenomenálne a niečo nové. Aj napriek tomu sa mi Agathine príbehy páčili o niečo viac, keďže boli nápaditejšie, ťažšie rozlúštiteľné a pútavejšie. Agatha sa však narodila v tom roku, keď Doylova prvá kniha bola stará tri. A nečítala som ešte všetky diely. Tak uvidíme... 

Ak ste fanúšikmi Sherlocka (alebo vás to láka), určite siahnite po knižke alebo si aspoň pozrite seriál (kniha je zasadená do devätnásteho storočia v Londýne, seriál je zo súčasnosti). Tieto postavy sú naozaj také, ktoré sa vám vryjú pod kožu, rozosmejú vás a takisto očaria svojím intelektom. Ja osobne som naozaj zvedavá na ďalšie knižné diely v tejto prekrásnej edícii. 



nedeľa, 21. mája 2017

Venuj sa svojmu písaniu

Tento článok bude sčasti motivačný a sčasti inšpiratívny pre tých, ktorí milujú písanie, ale tak trochu neveria svojej tvorbe. 

Viete aký je najväčší problém človeka, ktorý píše, ale nie je spisovateľ? Nedostatok času. Pretože spisovateľ sa živí písaním a teda píše takmer celý deň bez výčitiek, že mohol za ten čas stihnúť urobiť niečo iné. Bohužiaľ tí, čo študujú alebo už pracujú, nemajú dostatok času na vypísanie sa a odreagovanie svojej mysle. Práve s týmto problémom sa spájajú ďalšie problémy ohľadom písania- keď píšete málo, ste prirodzene nespokojní, nie ste tak zžití so svojím príbehom a v neposlednom
rade začnete o celom svojom sne, o svojej tvorbe, pochybovať. Do mysle sa vám vkradnú myšlienky typu: Kriste, to je sprostosť... Ako som mohol/mohla niečo také napísať? WTF, veď to nedáva logiku... A ja že chcem byť spisovateľ? Je to naozaj strašné... 

Myslím si, že pochybovanie o sebe samom a o svojej práci je dôvodom u 90% zlyhaní. Zvlášť keď robíte niečo, čo sa stále dá zmeniť, prepísať, preštylizovať... Preto treba mať na pamäti dve pravdy: 
1. Vždy si to mohol napísať lepšie. Platí to o tebe, o Rowlingovej a aj o Tolkienovi. 
2. Nikdy nikto nenapíše niečo, čo sa bude páčiť všetkým. 

Tieto dve pravidlá si treba vpísať do pamäti, prípadne napísať na papierik a prilepiť si ho na stenu. Ušetríte si tým mnoho trápenia. Ak nie ste spokojný s tým, čo ste napísali, nič si z toho nerobte. Pretože to môžte zmazať. Prepísať. Zmazať. Prepísať. Lenže nie do bezvedomia. Keď som čítala úžasnú knihu Majstrovstvo, došlo mi niekoľko vecí: s genialitou sa nerodíte. Geniálnymi sa stávate. Samozrejme, nemusíte mať métu, že predbehnete Rowlingovú. Možno je vaším cieľom to, aby ste bol vy sám spokojný s tým, čo ste napísali. A to dosiahnete iba jednou kombináciou dvoch činností: musíte mať desaťkrát viac prečítaného ako napísaného a musíte neustále písať. Je jedno, či si zaheslujete súbor a urobíte si z neho váš tajný denník alebo budete písať poviedku za poviedkou ako šialený. Len neprestávajte. Píšte. 










Niekedy, aj keď o nič nejde, si mnoho z nás vsugeruje ostrú kritiku až sa stane nešťastným, že to všetko, čo napísal, je zlé. Nečitateľné. Verte či nie, niektoré dielka patria presne do tej rozpisovacej kategórie: ten príbeh vás napadol preto, aby ste sa rozpísali a aby ste pocítili, aké je písanie zábavné a mučivé. Lenže keď budete veľa čítať a písať, zmení sa nielen vaša slovná zásoba, ale aj spôsob vyjadrovania a ak bol naozaj váš sen publikovať knihu, tak sa vám to raz podarí. Malý funfact: keď som po sebe čítala svoj príbeh, narazila som na jednu fakt strašnú svetu, že som si skoro trieskala hlavu o klávesnicu (pripomínam že tá postava nemá dve oči): Možno by sa jej potešilo aspoň jeho oko. 






A pre tých, ktorí sú trošku sebavedomejší a majú chuť skúsiť niečo nové, mám jednu radu: skúste súťaž. Podmienkou je samozrejme to, že poviedka je napísaná v slovenskom jazyku a nikde predtým nebola publikovaná. Vyhľadala som pre vás 3 poviedkové súťaže (aj keď jedna je po termíne, ale môžete to skúsiť na budúci rok):

1. Medziriadky 
Do tejto súťaže sa môžete zapojiť či už s prózou, poviedkou alebo dramatickým textom (divadelná/rozhlasová hra, scenár) na ľubovoľnú tému. Pre každú kategóriu platia iné pravidlá rozsahu, ale hodnotí sa všetko anonymne. Pre tento rok sa bolo možné zúčastniť v čase od 6.2-31.3.2017. Každý rok sú ocenení autori pozvaní na literárny workshop, na ktorom prebehne vyhlásenie výsledkov. Trvá približne šesť dní a počas tohto pobytu v rekreačnej oblasti Duchonka prebehnú mnohé konzultácie s autormi, literárnymi kritikmi a diskusie s inými milovníkmi literatúry. Viac informácií: https://www.medziriadky.sk/propozicie/

2. POVIEDKA  
Do súťaže môže poslať autor/ka svoju poviedku na ľubovoľnú tému v rozsahu 15 normostrán (1 normostrana je 1800 znakov vrátane medzier). Práce sú hodnotené anonymne a najlepšie práce vyjdú v zborníku prác POVIEDKA 2017. 
Prihláška a informácie: http://www.literarnyklub.sk/images/stories/LK_na_stiahnutie/poviedka2010prihlaska.pdf
Čas máte do leta 2017.  

3. MCF- Martinus Cena fantázie 
Môžete sa zapojiť poviedkou v žánri sci-fi, fantasy alebo horor. Okrem hodnotných cien od sponzorov môžete vyhrať peňažnú cenu: 100€, 150€  a 250€. Takisto ako v súťaži POVIEDKA je potrebné tvorbu vytlačiť a poslať poštou, takže si to nenechávajte na poslednú chvíľu. Viac informácií: http://cena.fantazia.sk/chcem-sutazit
Čas máte do 31.5.2017. 


Píšete? Už ste sa niekedy zapojili do súťaže? Akú najhoršiu/vetu pasáž ste napísali, že keď ste si to prečítali po sebe druhýkrát mali ste chuť prepadnúť sa pod zem? Prosím komentáre! :)

sobota, 13. mája 2017

Grafitové dievča

Toto je príbeh o dievčati. Ranenom, stratenom, nechcenom. 

Autor: Miroslava Varáčková                          
Počet strán: 181 
Žáner: YA, román
Vydavateľstvo: Slovart
Rok: 2017

Pôvodná anotácia: 
Táňa kráča v ústrety bezútešnej budúcnosti - doštudovať s odretými ušami, nájsť si najpodradnejšiu prácu v meste a dúfať, že ju už nechytia policajti.
Táňa to v živote nemá ľahké. Doma ju čaká len matka alkoholička, ktorá jej nedokáže dať ani pár drobných na jedlo, nieto ešte na niečo iné, bez čoho si žiadna sedemnásťročná baba nedokáže predstaviť svoj život. Z reality uniká len s kamošom Britvom pri drobných krádežiach. Keď ju osloví fotograf Ben, Táňa nadobudne pocit, že po rokoch trápenia a súženia, jej bude konečne dopriate to dobré v živote. No vzťah založený na neúprimnosti a faloši nemôže vydržať. A nešťastie nikdy neprichádza osamote.
Miroslava Varáčková vytvorila vo svojom najnovšom románe opäť nezabudnuteľnú hrdinku, ktorá sa v krutej slovenskej realite nebojí postaviť predurčenému osudu, chytiť život do vlastných rúk a pokúsiť sa vybudovať si svetlejšiu budúcnosť. Ponorte sa do trpko-sladkého románu, o ktorom budete premýšľať ešte dlho po dočítaní.
Čiastočne komiksový román.


Moje hodnotenie: 
Videli ste už túto knihu naživo? Je prekrásna. Ako prvá vás určite zaujme jej nevšedná obálka, ktorá sa ligoce a svojou jedinečnosťou sa vám vpije do očí. Naozaj, choďte si ju aspoň ohmatať... 
Na Mirkinu novú knižku som bola naozaj zvedavá, pretože ako všetci dobre vieme, Mirka nie je len tak hocikto. Je to naozaj talentovaná spisovateľka, ktorá slovenský knižný trh obohacuje o svoje dielka už niekoľko rokov. Veľmi ma teší, že aj kniha Grafitové dievča bola určená práve tínedžerom. Nielenže vyniká svojim prekrásnym spracovaním, ale navyše v nej nájdete aj komiksy. Presne tieto obrázkové strany robia čítanie ešte záživnejším a pestrejším.  

Síce knižka je útla a má necelých dvesto strán, skrýva v sebe naozaj ťažký a trpko-sladký príbeh sedemnásťročnej tínedžerky Táni. Už od prvej kapitoly je všetkým jasné, že jej život je prepletený samým tŕním. Mamu má alkoholičku, ktorá útechu hľadá v teplom mužskom objatí. Jediný, kto prispieva do rodinného rozpočtu je jej dcéra, Táňa, ktorá si privyrába krádežami a následným predávaním ukradnutým vecí na ulici. Spoločnosť jej robí vždy jej kamarát Britva, Jakub, ktorý, naopak, kradne pre rozptýlenie a adrenalín. Na rozdiel od nej on pochádza zo snobskej rodiny a pozlátené má ešte aj červené krvinky.  V príbehu sa teda vyskytuje zraz medzi dvoma svetmi- chudobou a bohatstvom. 

Tak ako aj iné Mirkine knižky, aj táto sa číta veľmi ľahko a rýchlo. Keď som čítala Grafitové dievča, veľakrát som sa pristihla, ako bezmocne som sa cítila. Tak veľmi som chcela Táni poradiť, porozprávať sa s ňou alebo ju upozorniť na veci, ktoré ona nevidela, pretože bola zaslepená vidinou dobrej budúcnosti. Ale aj vďaka tomu som po dočítaní dospela k záveru- tento príbeh je reálny. Táňa totiž nie je dokonalá silná hrdinka, ale skôr dievča, ktoré spadlo do mláky, ktorú vždy chcelo preskočiť.  V knihe sa vyskytuje naozaj málo postáv, čiže dej je dynamický a záživný.



Jediné čo by som autorke vytkla je asi to, že kniha je príliš krátka. Na necelých dvesto strán sa tam udialo viac ako v nejakom inom štyristo stranovom románe. Nachádza sa tu veľa zvratov a odhalení, ktoré čitateľ ani nemá čas prežiť a uvedomiť si ich, lebo sa stalo už niečo ďalšie... Osobne by sa mi páčilo keby bola knižka dlhšia, rozsiahlejšia a tým pádom aj hĺbavejšia. Podľa mňa by bolo geniálne, keby sa postava Bena viac rozvinula a príbeh by mal tak iný nádych. To isté platí aj o Táni či Britvovi. Tí dvaja mali totiž naozaj (naozaj) zvláštne priateľstvo. Britva mi zo začiatku prišiel dosť divný a necitlivý, no po čase, keď som si naňho zvykla, som ho začala mať rada.  Naozaj by ma zaujímalo ako by sa postavy mohli ešte viac vyvinúť a ukázať aj svoju druhú tvár.

Ak ste od Mirky už niečo čítali alebo máte chuť prečítať si nejakú zaujímavú knižku, neváhajte. Ja osobne som potrebovala presne niečo také- dojemné a rýchle. Naozaj veľká škoda, že kniha nie je dlhšia, pretože tak by všetky zlomy v Táninom živote pôsobili vážnejšie a reálnejšie. Aj napriek tomu neľutujem, že som si knihu prečítala a pevne verím, že osloví mnoho ďalších čitateľov.

Za knižku ďakujem veľmi pekne samotnej autorke :) 



štvrtok, 27. apríla 2017

Siréna

V mori spievajú. Na súši nesmú prehovoriť ani slovo. 

Autor: Kiera Cass                                                                           

Počet strán: 291
Žáner: YA, fantasy 
Vydavateľstvo: CooBoo 
Rok: 2017

Pôvodná anotácia: 
Oceán zachránil Kahlen pred smrťou. Je to už dávno, no odvtedy mu slúži ako siréna. Svojím spevom láka neznámych do hlbín mora, aby tak splatila dlh. Navzdory tomu, že jej jediné slovo môže zabiť, nedokáže odolať pevnine. Pozoruje ľudí, túži sa s nimi zhovárať, smiať sa a žiť slobodne medzi nimi. Kahlen je odhodlaná „odpykať si trest“ v samote… až kým nestretne okúzľujúceho a starostlivého Akinliho. Zosobňuje všetko, po čom kedy túžila. Nesmie s ním však prehovoriť. Všemožne sa snažia komunikovať, úžasne si rozumejú a ich vzťah rýchlo prerastá do priateľstva. Či chcú, alebo nie, spútava ich láska... Oceán však má svoje pravidlá a žiadna siréna by sa nemala zamilovať do človeka. Kahlen musí Akinliho opustiť. Človek nesmie poznať morský svet sirén. Avšak po rokoch poslušnosti sa Kahlen rozhodne nasledovať hlas svojho srdca. 

Moje hodnotenie: 
Kiera. Kiera Cass. Toto meno je medzi slovenskými čitateľmi určite veľmi známe práve vďaka sérii Selekcia. Nedávno u nás vyšla nová, opäť s prekrásnou obálkou, jej ďalšia kniha. Siréna. Od Selekcie sa líši nielen tým, že nemá pokračovanie, ale aj vďaka tomu že má úplne iný a originálny námet. 

Vôbec som nedúfala, že by Siréna mohla Selekciu predbehnúť. Že by na mňa mohla viac zapôsobiť. Ale rozhodla som sa dať jej šancu a sledovať, že čo so mnou urobí. Zo začiatku som brala túto knižku ako jednohubku, pretože Kiera píše naozaj odľahčene a pútavo, lenže na moje sklamanie sa to s tým začiatkom neuveriteľne vlieklo. Neustále som čakala na ten moment, kedy sa pokojné (niekedy až nudne pomalé) tempo deja konečne rozhýbe a ja zažijem nečakanú čitateľskú jazdu. Nemôžem povedať, že by to bolo nudné, ale nič zaujímavé a strhujúce sa tam nedialo. Bolo to opakujúce sa oboznamovanie s "obyčajným životom sirén". Na trávenie času to bolo v pohode, lenže ja som nestála o krátenie si chvíľ. Ja som si chcela tú knihu užiť, dýchať s ňou a nájsť si nových kamarátov medzi písmenkami. Bohužiaľ so spádom deja sa to takto nevlieklo iba počas začiatku, ale až do poslednej strany (uznávam, na konci to bolo lepšie, ale aj tak som čakala niečo viac). 

Kahlen mi ako hlavná hrdinka vôbec nesadla, alebo inými slovami, nezaujala ma. Nedokázala som si k nej nájsť žiaden vzťah alebo aspoň sympatie, pretože mi prišla tak trochu "plytká". Bola milá, poslušná, citlivá, trpiaca, milujúca, obetavá... Mala samé fantastické vlastnosti a možno preto si ma nezískala. Bola až príliš milá a jemná, rovnako ako celý príbeh. Kniha Siréna sa niesla v duchu sladkej naivity. Neuveriteľne mi to pripomenulo knihu od Zoelly, pretože tu tiež z tých rozkošných vetičiek, ktoré nikto nikdy v bežnej reči nepoužil, vytekal cukor z knihy a špinil mi deku.
Akinli
, chlapec do ktorého sa Kahlen zamilovala a pre ktorého bola len nemým dievčaťom, bol na rozdiel od nej veľmi ukecaný. A milý. Radi spolu piekli torty. Bol to zlatý chalan, ale ničím špecifickým nevynikal- nebol charakteristický nejakými črtami, povahou či maličkosťami v správaní. Bol to jednoducho Akinli, chlapec, ktorý stále nejakou "náhodou" naďabil na Kahlen a po fakt krátkom čase obidvaja prišli na to, že sú si súdení a že ich čaká len trápenie. Naozaj ma strašne mrzelo, že ten vzťah v mojich očiach nebol postavený vôbec reálne, pretože na mňa to absolútne nezapôsobilo (a bolo mi všetko jedno).  





Keďže ani hlavné postavy nebolo bohvieako rozvinuté, od tých vedľajších som nič šokujúce nečakala. Kahlenine sestry, Aisling, Miaka, Elizabeth a Padma, boli samozrejme neskonale krásne, uväznené v čase a... milé. Iste, každá mala nejakú tu črtu ktorou sa líšila od ostatných, ale v podstate zapadali do jednej nevýraznej machule. Myslela som, že Kiera sa viac pohrá s ich poslaním a podmorským svetom (nerozvinula ho takmer vôbec). Takmer všetka pozornosť sa upierala práve na lásku medzi smrteľníkom a sirénou. 


Okrem toho mi dojem kazil aj divný preklad. Myslím si, že keby sa prekladateľka trošku viac pohrala s vetičkami a trochu ich upravila, vážnosť textu a prirodzenosť dialógov by bola pri mnohých pasážach prítomná. Taktiež niektoré slová (veľmi ma mrzí, že som si tie hlášky nezapisovala, neviem povedať konkrétny príklad) vyzneli fakt zvláštne a kazili mi tak dojem z čítania.

Nechcem aby táto recenzia pôsobila strašne negatívne a preto vypichnem aj nejaké dobré vlastnosti príbehu. Je naozaj obdivuhodné, že aj napriek tomu, že ma kniha veľmi nebavila, čítala sa mi ľahko a rýchlo (Kierin štýl sa nezaprie). Taktiež sa mi páčil koniec (hurá nebol to čistý happy end!) a hlavne to, že ku koncu som si uvedomila hodnotu času, ako sa všetko mení a na čom naozaj záleží. Kniha mala peknú myšlienku, ktorá na konci vyplávala na povrch. Ak máte radi obyčajné a sladké príbehy na krátenie dlhých večerov, skúste siahnuť po tejto knižke. Dúfam, že sa vám bude páčiť viac ako mne. 

Za recenzný výtlačok ďakujem Albatros Media.


sobota, 22. apríla 2017

Kreatívna úloha: Zápisníky sú knihami bez slov

Každý ich má a predsa veľa ľudí netuší ako ich má využiť. Zápisníky. Čisté strany. Prinášam vám niekoľko nápadov ako efektívne využiť svoje notesy a rozvíjať tak kreatívne myslenie. 



1. Umelecký ventil 
Začnem s úplne najbežnejšími a najobyčajnejšími spôsobmi využitia zápisníkov. Keďže v každom z nás sa nachádza umelec (či už väčší alebo menší), využiť zošity/ notesy/ zápisníky na denno-denný relax by nebolo na škodu. Niekto si rád kreslí, iný píše, ďalší rád tvorí poéziu či skladá texty... Na umení je najkrajšie to, že nikto ho nedokáže robiť nasilu. Práve naopak- je to istý spôsob odpútania sa od reality, pretože pozornosť zameriame na presne tú chvíľu, keď tvoríme. Či už to so svojím talentom myslíte vážne alebo nie, skúste si osvojiť zvyk každý deň si sadnúť a aspoň 30 minút robiť to, čo vás baví a čo vám pomáha. Je to istá forma terapie, ktorá vám zaiste pomôže v stresujúcich alebo osamelých chvíľach.


2. Denník či diár? 
Obidva majú svoje čaro. Ja osobne mám oboje, aj keď s denníkom to celkom flákam (2-3 zápisky za mesiac). S diárom som v kontakte denno-denne. Tento rok je výnimočný aj preto, lebo som na Vianoce dostala Motivačný diár na rok 2017 (I can academy). Úprimne? Je to asi jedna z najlepších zmien v tomto roku. V diári sa nachádza mnoho úloh a cvičení v ktorých som si uvedomila mnoho vecí ohľadom mojich snov, túžob a budúcnosti. Okrem toho si tam stále poznačím kedy mám nejaké stretnutie, písomku či nejaké predsavzatie. Dnes je mojou neoddeliteľnou súčasťou, pretože nielenže mám prehľad o svojom živote (a uvedomila som si ako ten čas rýchlo letí), ale navyše je v ňom mnoho motivačných citátov (tie ja môžem). Denník má zas iné čaro- je konkrétnejší a potrebujete sa do neho vypísať, priznať si svoje nálady a pocity, vyžalovať sa a dať na papier to, čo vás trápi. Navyše je vedecky preukázané, že tí ľudia, čo si píšu aspoň 15 minút denne denník, majú lepšie psychické zdravie a krajší prístup k životu. Pretože ako raz povedal R. Sharma: "Pamätajte, ak váš život stojí za zamyslenie, potom stojí aj za spísanie." 

3. Zapíšte si svoje spomienky 
Ak ste príliš lenivý na písanie si denníka, zaobstarajte si zošit alebo zápisník a píšte si do neho len útržky momentov- ako ste sa cítili v tej sekunde, keď ste spoznali nového človeka, aká eufória do vás vnikla, keď ste vyšliapali na Rysy, aký to bol krásny pocit prvýkrát letieť lietadlom atď. Veľakrát spomíname na to, čo bolo krásne vtedy a nepozeráme sa na to, čo je krásne dnes. Spíšte si všetky pekné myšlienky z minulosti (alebo aj tie škaredé čo vás ťažia na srdci) a tie, na ktoré chcete zabudnúť, zničte (vybielitkujte, vytrhnite stranu, vyhoďte). Naopak tie, ktoré sa vám páčia, ale donekonečna vás ťahajú do minulosti, si s láskou napíšte, dajte ich zo seba von... a žite ďalej. Spísať si spomienky je krásny rituál a môžete si zápisky ozdobiť obrázkami, fotkami či pohľadnicami, ktoré s daným momentom súvisia.

4. Citáty 
Nemôžem si pomôcť, ale ja citáty jednoducho zbožňujem. Niekedy vám dokáže jedna veta, doslova a do písmena, zmeniť život, dať odhodlanie alebo vás posilniť. Existuje mnoho malých knižočiek iba s citátmi, ale spísať si vlastnú malú knižku s citátmi ušitými pre vás na mieru, ktoré sa vám naozaj páčia, to je niečo iné. Treba si ich starostlivo vyhľadávať a spisovať. Po čase, keď vám nebude najlepšie vám možno jeden z vami vybratých citátov pomôže.

5. Ďakujte 
Veru, aj toto cvičenie vám dokáže pomôcť a zlepšiť vám náladu. V motivačnom diári, o ktorom som sa zmieňovala trošku vyššie, je cvičenie na každý jeden deň: Dnes ďakujem za... Spočiatku som si myslela, že nenájdem jednu vec na každý deň. Predsa len, mám v živote veľa hlúpych dní, kedy sa mi nič nedarí, som nešťastná a unavená... Lenže keď som sa nad tým zlým dňom zamyslela, zbadala som trhlinky- tie pekné veci, ktoré sa mi pritrafili. A tak ďakujem za každý deň. Skúste to- nielenže sa zamyslíte nad svojím dňom, ale dokonca prídete na to, že na každom jednom je niečo krásne.

6. Snívajte a predstavujte si 
Každý z nás má sny- niekto chce navštíviť Japonsko alebo žiť rok v USA, ďalší sa chce dostať na vysnívanú vysokú školu, iní chcú byť na plný úväzok hudobníci či spisovatelia... Stretla som sa aj s takými myšlienkami, že to nie my si vyberáme sny, ale sny si vyberajú nás. Pretože sme dostatočne silní a motivovaní na ich uskutočnenie. Mnoho ľudí zlyhá práve vtedy, keď začne niečo robiť, ale o sekundu na to sa zľakne, začne panikáriť, pochybovať a časom to vzdá. Nebuďte takí. Poznám dve cvičenia vďaka ktorým si dokážete sny vykryštalizovať (lepšie predstaviť) a zároveň pritiahnuť do života (viete verím na niečo medzi nebom a zemou a tiež na zákon príťažlivosti). Čítala som o nich v knihách, nebojte sa, nevymyslela som ich ja. 1, scenár: Keď presne viete, čo chcete (aby ste niečo vyhrali, úspešne dostali vodičák, zvládli skúšku), presne tak tú scénku napíšte. Predstavte si, že je to časť z knihy, nevyhýbajte sa opisom, pocitom a ani priamej reči. Nechajte sa unášať vašimi túžbami a predstavivosťou. Keď si scénku napíšete (buďte konkrétny vo všetkom), verte jej, nespochybňujte ju a sem-tam si ju prečítajte (aj nahlas). 2, prajte si: Momentálne čítam jednu útlu, ale čarovnú knižku- Ako si správne priať. Autor hovorí, že všetko, na čo si pomyslíte, sa stane. Nezáleží na tom, či to je dobré alebo zlé. Jednoducho ste si to pritiahli do života a stane sa to. Dávajte si pozor na vaše myšlienky, pretože sú silné. Avšak vaše túžby dokážete posilniť tak, že ich napíšete (stačia dve-tri vety, ale presne ich formulujte). Myslite to úprimne a verte tomu, nezapájajte do toho rozum. Používajte výhradne prítomný, ale najlepšie minulý čas (akoby sa to už stalo). A poďakujte.


7. Váš osobný snár 
Keď už sme pri tých túžbach, prečo si nezapísať dobrodružstvá z nekonečnej ríše snov? Ak si svoj sen pamätáte presne, napíšte si ho. Ak len útržkovite, spíšte si aj to, ale snažte sa rozpamätať sa naň. Neskôr si môžete vyhľadať v dôveryhodných snároch, čo sa vám vaše sny snažia povedať. Určite nie sú náhodné, však?

Ak ste článok dočítali až do konca, ďakujem vám veľmi pekne. Inšpiroval vás tento príspevok? Dal vám niečo nové? Budem veľmi rada, ak mi zanecháte komentár! 


pondelok, 17. apríla 2017

13 dôvodov prečo (kniha vs. seriál)

Prišla kniha. Potom seriál. Dnes sa posolstvo tohto príbehu šíri medzi tínedžermi rýchlosťou svetla. 

Nemávam často čitateľské krízy, lenže bohužiaľ, niekedy sa objavia. A keď ja nemám chuť na čítanie, je to vážne zlé. Pred tromi týždňami som sa pustila do niekoľkých kníh, ale asi dve som po 50 stranách odložila, lebo mi na nich vadilo všetko, a jednu som síce prečítala celú, ale stále to nebolo ono. Potom sa začal veľký BUM na internete okolo knižky Mŕtve dievča neklame (13 reasons why) a ja, blúdiac po kníhkupectve, som neodolala a s nádejou som si ju kúpila. A oplatilo sa. Do knižky som sa konečne vžila a hltala som ju každou stranou. Ak by som nemala na ďalší deň písomku, prečítala by som ju ešte v ten deň. A po fantastickom čitateľskom zážitku som sa rozhodla dať šancu seriálu

Každý kto má pozná vie, že nemám rada seriály (okrem Sherlocka). Nikdy som im nevedela prísť na chuť už len kvôli tomu, že ma nebaví pozerať 5 sérií po 25 častí (niekto to má, samozrejme, rád). Avšak veľmi rada porovnávam filmové spracovanie s knihou a keďže sa blížili prázdniny a s nimi 6 dní voľna, dala som sa na to. Brala som to však ako niečo také, že si skúsim pozrieť prvé dva diely, aby som videla ako sa toho tvorcovia chopili a aby som mala ako-takú predstavu o filmovom spracovaní. Teraz sa pri tej spomienke smejem, pretože, ach bože, bola som ja hlúpa. Poznámka za okraj: je to totálna závislosť. 


Musím sa priznať, že seriálu som prišla na chuť asi až po 3 dieloch. V prvom rade mi veľmi nebol sympatický Dylan Minnette (Clay), ale neskôr som si ho totálne zamilovala. A takisto som sa strácala medzi všetkými postavami, pretože v knihe ich Hannah odhaľuje postupne, lenže v seriáli sa všetci objavovali spolu už od začiatku. Chvíľu som v tom mala chaos, že kto je kto, ale keď som sa konečne rozpamätala (tú knihu som dočítala deň predtým ehm ehm), už som všetko chápala a všímala som si detaily, ktoré boli v knihe. 

Prvá séria má 13 častí (prekvapivo), teda v každej časti vyjde na povrch jeden dôvod, prečo sa Hannah rozhodla ukončiť svoj život. Keď som sa minule zamyslela nad knihou, uvedomila som si, že je naozaj tenká vzhľadom k tomu, že rozpráva 13 vedľajších príbehov. Možno to bude tým, že v knihe šlo len o ten príbeh- čitateľ nevie aký bol Marcus, ako vyzerala Sheri alebo akú sladkosť mala rada Jessica. Kniha je o Hanninej bolesti, to je všetko. Hannu tiež spoznáte len vďaka kazetám a spôsobom akým rozpráva. Keď už sme pri tom prejave, rada by som sa zastavila pri Hanne. Neviem či sa to zdá iba mne, ale mne tá knižná Hannah prišla možno trošku... sebavedomejšia? Chcem tým povedať, že príbehy rozprávala tak provokatívne s cieľom vyvolať ľútosť v mysli poslucháča. Seriálová hlavná hrdinka pôsobila dojmom, že naozaj trpela, naozaj bola sama a naozaj sa cítila beznádejne. Tam som si všimla taký detail (ale to nezaujíma asi nikoho). 


Jedno obrovské plus seriálu som pripísala práve preto, že postavy, každý jeden charakter, bol rozvinutý. Iste, niektorý menej, niektorý viac, ale v konečnom dôsledku som tú danú osobu poznala omnoho lepšie ako z knihy. Zo začiatku som mala antipatiu ku každému. Nemala som obľúbencov. Veď všetci jej ublížili. Lenže po čase, keď sa to pozlátko začalo odlupovať a ja som videla, že aj tí vinníci sú len ľudia, som niekoho začala ľutovať, niekomu nadržiavať a s inými súcitiť. Niektoré činy boli naozaj svinstvá (a vtedy som tú postavu nenávidela ešte viac), ale niektoré boli spôsobené zlým načasovaním alebo nehodou. 

Tým, že Hannah natočila tieto kazety, týchto ľudí spojila. Dala ich do hromady. A to bolo ďalšie plusko pre seriál, keďže to v knihe nebolo. Tie osoby sa častokrát stretávali, bavili sa, ohovárali sa medzi sebou a zrazu... sa to začalo. Začali sa hádať. Začala panika. Pretože tá pravda, ktorej odmietali veriť a ktorú Hannah vyslovila nahlas, začala rozožierať všetky väzby a dôveru. Bola ako plyn, ktorý sa začal drať na povrch. Prenikla cez všetkých a s každou postavou to niečo urobilo. Bolo to bravúrne vymyslené a, vďakabohu, aj realisticky


A herci, mamma mia, to bola paráda. Hlavne preto, že žiadna tvár nebola okukaná. Všetci boli pre mňa noví a hrali to bravúrne. Naozaj klobúk dole pred spracovaním. Clayovi (spomínanému Dylanovi) som spočiatku nevedela prísť na chuť. Jeho tvár pôsobila akoby bol neustále smutný a ešte mi vadilo aj to ako pomaly tie nahrávky počúva (v knihe to zmákol za jeden deň). Lenže čím viacej častí som videla, tým viac som si ho zamilovala a na konci som si uvedomila, že toto je naozaj Clay. Viem, chvíľu mi to trvalo, ale čo už. No a potom som sa zamerala na Hannu (Katherine Langford), ktorú hrala austrálska herečka. Nielenže bola veľmi pekná, ale navyše bola uveriteľná. Vyzerala ako normálna študentka, ktorá navyše trpí. Nemala modelkovskú postavu a ani nepôsobila ako nejaká "dokonalá hrdinka na prvý pohľad". Bola to jednoducho Hannah- reálna a prirodzená

Veľmi som si cenila aj to, že seriál sa naozaj držal svojej knižnej predlohy. Samozrejme že tu boli nejaké zmeny (predovšetkým na konci), ale nijako výrazne to neovplyvnilo dej. Naopak, bavilo ma to pozerať ešte viac, pretože som nevedela čo mám čakať. V knihe (a občas aj v seriáli) bolo veľa vecí z ktorých Hannah (zbytočne) urobila drámu. Ako vážne, niečo mohla nechať tak. Lebo povedzme si na rovinu: nebola sama. Podobné veci sa stávajú denno-denne aj iným a nie každý si kvôli tomu siahol na život. V seriáli, oproti knihe, tieto problémy trochu "nafúkli" alebo skomplikovali, aby to vyzeralo reálnejšie. Ale dakedy sa v seriáli Hannah správala až hlúpo- niekedy mi to pripadalo, akoby ona sama hľadala dôvody na to, aby mohla iných obviniť zo svojej samovraždy. Niektoré veci pôsobili trošku umelo, ale nech je ako je, každá duša reaguje na svoj život iným spôsobom. Posledné tri diely seriálu boli teda naozaj najdrsnejšie alebo "najťažšie spracovateľné". Bola to psychologická hra medzi seriálom a divákom. 

Asi vám je jasné, že seriál hodnotím kladne. A nerada to priznávam, ale musím povedať, že seriál sa mi páčil viac. Bolo to niečo neopísateľné a oveľa obsiahlejšie. Nedokázala som sa od seriálu odtrhnúť, je to závislosť (nepozerajte, keď máte na práci niečo iné). Reálne tu vystupovali všetky postavy z nahrávok, boli tu scény ako sa s tým vyrovnávajú, ako to medzi nimi je atď atď. Tým však nechcem povedať, že kniha je zlá- Mŕtve dievča neklame je skvost. Nesrandujem. A navyše, tento príbeh má veľké posolstvo a som rada, že sa ja vďaka realistickému vyobrazeniu ujal medzi tínedžermi. Je známe, že filmové práva kúpila pred niekoľkými rokmi Selena Gomez a keďže ako producentka to mala pod palcom, je vidno, že si na tom dali všetci veľmi záležať. Prosím, dajte tomu šancu (v poradí: kniha, seriál). Ak venujete čas jednému a aj druhému, vytvoríte si ešte kompletnejší obraz a tento príbeh naozaj prežijete s postavami a precítite vlastným srdcom.