sobota, 25. marca 2017

7 rád pre budúcich spisovateľov

Mnoho ľudí miluje písanie. Zväčša je to potreba vyventilovať si hlavu a dať dokopy myšlienky a nápady, ktoré tvoria nezastaviteľný vír v mysli. Niekto píše básne alebo články, lenže nájdu sa aj takí, ktorí píšu prózu. Buď poviedky alebo dlhočizný dokument, ktorý svojím rozsahom pripomína knihu. A ktovie, možno z toho raz naozaj kniha bude. 

Keďže sama patrím k tým, ktorí radi píšu nielen články a poviedky, ale aj dlhšie príbehy, zaujímala ma tzv. "teória písania", ktorá mi upriamila pozornosť na to, čo robím zle a ako sa zlepšiť. Pretože nie je hanba napísať niečo zle. Hanbou je napísať niečo zle a nepriznať si chyby, ktoré by ste vedeli opraviť. Prinášam vám 7 rád, ktoré by vám pri písaní vašej tvorby dokázali pomôcť a vylepšiť vaše prozaické texty. 

1. Písanie je vytrvalostný šport 
Veru, je to tak. Nie je ľahké napísať knihu a už vôbec nie, keď vám to trvá rok alebo dva. Za ten čas
sa každý spisovateľ vyvíja, rozširuje si obzory a sám sa mení. Počas písania ho napádajú nové veci a vylepšenia, rovnako ako aj pochybnosti a beznádej. Počas toho musí autor neustále veriť v svoj príbeh a schopnosti, že to jedného dňa dopíše.
A bum, tu je kameň úrazu. Ono to nie je iba o dopísaní knihy. Keď autor príbeh dokončí, mal by si ho niekoľkokrát prečítať a prepisovať, vylepšovať, kritizovať. Niektorí sa z toho možno aj zbláznia, pretože je to ťažký, ale predovšetkým na čas náročný, proces.
Jeden z najdôležitejších faktorov je štýl autora. Každý z nás, bez ohľadu na to, či píše alebo nie, má jedinečný štýl vyjadrovania sa a myslenia. Neexistujú na svete dvaja ľudia, ktorí by vám opísali rovnako západ slnka alebo rozbúrené more- niekto začne obrázok opisovať od oblohy, druhý začne lúčmi slnka a v druhom prípade niekto začne opisovať modré slané more alebo spenenú vodu, ktorá sa obíja o skaly. Váš štýl sa nedá zmeniť, pretože vy už nejakú tú dobu (celý svoj život) rozprávate a vyjadrujete sa istým spôsobom. Preto, ak sa vám nepáči, čo ste napísali alebo si myslíte, že to je strašné a nikoho by to nebavilo, pamätajte na dve veci: a, to, že je váš štýl zvláštny, znamená, že je originálny a to je v literatúre neuveriteľne vzácne a b, svoj štýl dokážete priviesť do dokonalosti len praxou. To znamená, že musíte písať a písať. Môžete vyskúšať rôzne cvičenia: koľko synoným vás napadne za dve minúty na dané slovo, každý deň umelecky opíšte nejaký obrázok alebo si precvičujte to, v čom ste podľa vás najmenej schopný. 


2. Začiatok 
Ak chcete napísať niečo geniálne, je úplne jasné, že celý príbeh musí byť pútavo napísaný a dejovo lákavý pre čitateľa. Musí v človeku vyvolať emócie, rozplakať a oklamať ho či rozosmiať. Lenže na to, aby človek, ktorý sa nejakým spôsobom dostane k vášmu príbehu, čítal ďalej a pochopil celú myšlienku vášho diela, je potrebná jediná vec- pútavý začiatok. Keď hovorím pútavý, myslím tým naozaj pútavý. Od prvej vety až po začiatok jadra. Práve táto prvá časť dokáže zaujať a vyvolať veľké množstvo otázok, že váš príbeh vzbudí záujem. Ako sa hovorí: "najlepšie jahody na začiatok". Do prvých kapitol skryte najdôležitejšie  semienka otázok, záhady a nejasnosti, aby čitateľ vedel, čo číta. Mnohým autorom (aj mne), sa páči, keď všetko vysypem až na koniec, ale ak to podáte zlým spôsobom, stane sa to najhoršie: kniha začne čitateľa nudiť.  

Walter: "To je zlé. Nespomeniete Examiner? Nebudeme mať žiadne uznanie?" 
Hildy: "Dám to do druhého odstavca..."
Walter: "Kto, dočerta, bude čítať druhý odstavec?" 
-The Front Page (Ben Hecht a Charles MacArthur) 

3. Protagonista a záporák 
Mnohokrát sa stáva, že autor upriami celú svoju pozornosť len na svojho dokonalého neporaziteľného hrdinu, ktorý sa nikdy nebojí a ani neplače. A v momente, keď sa na scéne objaví záporná postava, prebudí sa v ňom nezastaviteľný prúd sily, ktorým ho ľahko porazí.
Zatiaľ čo protagonista je väčšinou precízne vymyslenou a napísanou postavou, záporná postava je v príbehu len preto, aby dokázala, že protagonista je naozaj silnejší a dokonalý. Nemalo by tomu byť tak. Takisto ako protagonista, aj záporná postava by mala mať svoju minulosť a charakter. Ani v živote tomu nie je tak, že buď je osoba dobrá a úprimná alebo zlá a prefíkaná. Každý je vo svojom vnútri čierno-biely, ale jedna farba u každého prevláda viac. Preto ak píšete napríklad fantasy, dystópiu, historický príbeh alebo hocijaký žáner, kde sa to schyľuje ku konfliktu či bitke, dajte si záležať aj na zápornej strane. Vdýchnete tak doňho dušu a ľahšie na jeho črtách upriamite pozornosť na rozdiel medzi dobrom a zlom.

Keď chcete vytvoriť uveriteľnú hlavnú postavu, položte si týchto sedem otázok:
1. Aká je jej dominantná vlastnosť?
2. Čo/Kto je jej protikladom?
3. Čo chce?
4. Čo je za ňou? (minulosť, rodina, tajomstvá...)
5. V čom vyniká nad ostatnými? (morálka, myšlienky...)
6. Čo poškvrňuje jej charakter? (strach, zlé vlastnosti, lenivosť...)
7. Ako to s ňou skončí?


4. Téma a prostredie 
Podľa Celie Brayfieldovej, ktorej radami som sa riadila pri písaní tohto článku, téma a prostredie
stelesňujú najdôležitejšie prvky príbehu. Keď píšete fantastiku, tak prirodzene svoj príbeh zasadíte do iného sveta. Neviem či je vôbec možné v dnešnej dobe vytvoriť úplne iný fantasy svet, aký poznáme z príbehov napísaných Rowlingovou, Tolkienom, Lewisom, Carollom, Maasovou, Martinom, Cassandrou Clare atď., lenže to neznamená, že autor nevie vymyslieť niečo nové. Je jasné, že stále sa dielo bude podobať na niečo iné, ale je dôležité, aby bolo napísané fantastickým štýlom, so svojskými postavami a inými pravidlami bytia. Pravidlá fantasy sveta sa výrazne líšia od tých našich.
A čo sa týka témy, autor by si mal pred úpravami textu položiť otázku, čo chce svojím príbehom svetu povedať. Následne by mal dávať pozor, či jeho myšlienku z textu čitateľ do seba vdýchne alebo či by mal zasiať ešte viac náznakov či semienok svojich ideí do viet. 










5. Dynamika deja 
Predstavte si tanečnicu. Jej postava sa neustále nejako pohybuje, skáče, točí sa, vrtí sa a... neustále je v pohybe. Takto nejako by to malo vyzerať aj s príbehom- mal by byť dôrazný a hĺbavý s mnohými zvratmi, ktoré v sekunde zabezpečia, že situácia sa otočí o 180 stupňov. Predstavte si, že vaše dielo (príbeh, ktorý máte ešte len rozpísaný) je vlastne tanec. Podobal by sa skôr na zvodnú sambu, či by sa hodil do pomalej melódie "Medveďku daj labku"? Je pravda, že ja sama nie som spisovateľka, ale myslím si, že už len skúsený čitateľ vie vychytať muchy a skritizovať dielo. Prečítala som mnoho kníh a preto sa aj ja prikláňam k názoru, že dynamika deja (žiadne omáčky, výstižné opisy, reálne dialógy atď.) vie veľmi dobre dopomôcť príbehu a posunúť ho na inú úroveň. Práve zvraty a nitky, ktorými zozadu ťahá autor, sa hrajú s čitateľovou psychikou a vyvolávajú v nej strach, napätie, zvedavosť či radosť. 


"Dajte čitateľom to, čo chcú, ale nie tak, ako to očakávajú." 
William Goldman 

6. Vyvarujte sa deus ex machina 
Síce názov znie neznámo a komplikovane, ide o veľmi jednoduchú vec: náhodu. Samozrejme, že náhody vedia dejom poriadne zatočiť a skomplikovať ju či vystupňovať dej, lenže príliš veľké množstvo náhod vzbudzuje nedôveru a istým spôsobom pochybnosti o autorovej kreativite. Deus ex machina sa chápe ako zvrat či zhoda okolností napr., keď sa hrdina na konci zobudí a zistí, že to bol iba sen. Aj vďaka takémuto prvku môže koniec, a vlastne celý príbeh, vyvolať v čitateľovi zvláštne emócie. Lenže nepoužívajte to často. Žiaden čitateľ to nemá rád a som si istá, že ani vy. Okrem náhody do tejto kategórie spadá aj predvídateľnosť, či veľa podobných situácií za sebou. 

7. Zlaté finále 
Niekedy, keď príbeh čitateľa neohúril, koniec dokáže všetko zmeniť. Zdevastovať a pošliapať po všetkých domnienkach či nádejách. Keď autor dopisuje svoj príbeh, poväčšine to už chce mať za sebou a preto som aj ja bola veľakrát svedkom kníh, kde bol koniec uponáhľaný ako rýchlik. Ak máte aj vy pocit, že koniec ste nejakým spôsobom "odflákli" alebo ho rýchlo naťukali, aby bolo, nič sa nedeje. Pokojne si otvorte svoj dokument znova a pokojne ho prepíšte. Prepisujte. Tak, aby bol v konečnom dôsledku rovnako žiarivý a pútavý ako zvyšok deja. Nezabúdajte, že práve koniec je tá časť príbehu, ktorá má najväčšiu silu čitateľa sklamať alebo ohúriť. Je to naozaj tenká hranica, z ktorej keď nevybočíte, máte vyhraté. Posledné strany príbehu zoraďte do krátkych kapitol a prečesajte ich do menších a výstižnejších opisov. Práve finále musí byť ešte záživnejšie, rýchlejšie a dynamickejšie ako zvyšok knihy. 
Keď si budete myslieť, že príbeh je dokončený, dajte ho prečítať ľuďom, ktorí vám povedia objektívny názor a vypočujte si ich prípadnú kritiku. Nezabudnite byť za ňu vďačný. Za ten čas si skúste prečítať iné knihy, ktoré vám môžu dopomôcť na chvíľku vypnúť a sústrediť sa na iný príbeh.


Pomohol vám tento článok? Aj vy patríte k tým, ktorí vytvárajú a na papier píšu svoje príbehy? Ak áno, povedzte, o čom píšete a aké máte plány s písaním do budúcna?

nedeľa, 19. marca 2017

Holding Up The Universe

Ona si aj napriek minulosti chce plniť sny. 
On niečo skrýva natoľko vážne, že je niekým, kým v skutočnosti nechce byť. 

Autor: Jennifer Niven                                                                    
Počet strán: 388
Žáner: YA
Jazyk: anglický 
Vydavateľstvo: Penguin Books
Rok: 2016 

Pôvodná anotácia: 
From the author of the New York Times bestseller All the Bright Places comes a heart-wrenching story about what it means to see someone and love someone for who they truly are. Everyone thinks they know Libby Strout, the girl once dubbed “America’s Fattest Teen.” But no one’s taken the time to look past her weight to get to know who she really is. Following her mom’s death, she’s been picking up the pieces in the privacy of her home, dealing with her heartbroken father and her own grief. Now, Libby’s ready: for high school, for new friends, for love, and for Every Possibility Life has to Offer. In that moment, I know the part I want to play here at MVB High. I want to be the girl who can do anything. Everyone thinks they know Jack Masselin, too. Yes, he’s got swagger, but he’s also mastered the impossible art of giving people what they want, of fitting in. What no one knows is that Jack has a newly acquired secret: he can’t recognize faces. Even his own brothers are strangers to him. He’s the guy who can re-engineer and rebuild anything in new and bad-ass ways, but he can’t understand what’s going on with the inner workings of his brain. So he tells himself to play it cool: Be charming. Be hilarious. Don’t get too close to anyone.
Until he meets Libby. When the two get tangled up in a cruel high school gamevwhich lands them in group counseling and community servicevLibby and Jack are both pissed, and then surprised. Because the more time they spend together, the less alone they feel. Because sometimes when you meet someone, it changes the world, theirs and yours. Jennifer Niven delivers another poignant, exhilarating love story about finding that person who sees you for who you are and seeing them right back. 

Môj názor: 
Jennifer Niven si ma absolútne získala jej knihou Všetky skvelé miesta, ktoré vykresľovali príbeh dvoch krehkých duší, ktoré podľahli láske. Touto knihou chcela byť autorka oporou pre mladých osamelých ľudí. Keď som začala čítať jej najnovšiu knihu, ešte nepreloženú, bolo mi jasné, že autorkin zámer je vždy povedať svojim čitateľom nejaké posolstvo prostredníctvom jej príbehu. 

Jennifer opäť vytvorila dvoch rozprávačov, Jacka a Libby, ktorí sú veľmi rozdielni a pochádzajú z iných, inak komplikovaných, svetov. Libby nemala ľahké detstvo a po smrti mamy začala veľa jesť. Myslím tým, že jedla naozaj veľa a bez limitu. Práve kvôli obezite sa musela pred svetom skrývať a učiť sa sama doma v priebehu päť rokov. Jack má však iné tajomstvo: trpí mozgovou poruchou, ktorá mu bráni žiť obyčajný život. Nedokáže rozoznať a pamätať si tváre ľudí. Nepamätá si ako vyzerá jeho mama, dokonca nespozná ani svoj vlastný odraz v zrkadle. Aj napriek tomu je v najpopulárnejšej partii chlapcov zo školy a tvári sa, že má nad všetkým nadhľad. 


Na túto knižku som sa neskutočne tešila, pretože ju napísala jedna z mojich najobľúbenejších autoriek. A tiež preto, lebo ma zaujal námet tohoto príbehu. Ja osobne som bola veľmi zvedavá na Jacka, keďže o takejto mozgovej poruche som nikdy predtým nepočula a chcela som vedieť, ako sa s touto postavou autorka vyhrá. Od začiatku som mala očakávania, že v rukách držím jednu z najkrajšie napísaných kníh, ktoré za tento rok prečítam a že mi tento príbeh určite zlomí srdce. 

Všetky moje ilúzie sa však už zo začiatku rozpŕchli. Začiatok nebol zlý, práveže bol naozaj dojemne a pútavo napísaný, lenže... sa dosť vliekol. Neviem prečo, ale prvých sto strán mi pripadalo tak trošku nudných, autorka mohla niektoré pasáže vyškrtať a namiesto omáčok tam mohla vsunúť kratšie scénky, ktoré by zrýchlili dynamiku deja.  Libby mi pripadala ako naozaj fajn baba a na moje prekvapenie mi vôbec nepripadala nejako zakríknutá alebo depresívna. Čakala som, že to bude horšie, že ju bude treba zachraňovať (veď viete, tučné dievčatá to v škole nemajú ľahké), ale bola to práve ona, ktorá motivovala ľudí naokolo. Psychicky bola teda oveľa silnejšia ako sa na prvý pohľad zdalo. Jackove pasáže sa mi tiež veľmi páčili. Jeho choroba, lepšie povedané prekliatie, vytvárala pre mňa veľmi exotické a neobyčajné čítanie. Ja by som si napríklad nedokázala predstaviť, keby som nevedela rozpoznať žiadnu tvár: že by som sa s niekým rozprávala, otočila by som sa a už by som si ho nepamätala. 

Tento príbeh je o láske. Je o dvoch rozdielnych mladých ľuďoch a neprajnosti osudu. Je to citlivé rozprávanie nabité krásnymi myšlienkami, ktorými chce autorka zmeniť zmýšľanie mladého čitateľa a utvrdiť ho v tom, že je milovaný a krásny, bez ohľadu na vek, váhu či farbu pleti. 

Keby autorka začiatok trošku poupravila a skrátila, malo by to určite väčší spád. A pre mňa to síce bol milý a dojímavý čitateľský zážitok, lenže na konci som bola trošku sklamaná. Pri naozaj dobrých knihách, ktoré sa ma niečím dotknú a zmenia ma, cítim nadšený pocit, pulzujúci hlboko vo mne. Žiaľ, pri tejto knihe som nič také zvláštne necítila. Bolo to príjemné čítanie s originálnym námetom, ale ja som čakala niečo viac. Moje milované Všetky skvelé miesta táto kniha určite nepredbehla, no neľutujem, že som si ju prečítala. 

Ak máte radi YA knihy s myšlienkou a netradičnými hrdinmi, táto kniha sa vám bude určite páčiť. Jennifer určite písať vie, no osobne si myslím, že by vedela napísať ešte niečo lepšie, dojímavejšie a pútavejšie. Bohužiaľ, nebavila som sa pri nej až tak ako som očakávala, no to neznamená, že tento príbeh nemá čo povedať iným. 




Čítali ste už niečo od tejto autorky? Oslovili vás jej príbehy?


nedeľa, 12. marca 2017

15 povzbudzujúcich citátov od tvorcov knižného sveta

Milujem citáty. Sú to tak krásne mierené slová pospájané do pár riadkov. Ich čaro spočíva v tom, že poniektoré sa vám zaryjú do srdca až tak, že sa nimi riadite po celý život. Vybrala som pre vás 15 citátov, ktoré vyslovili spisovatelia- nadaní, uznávaní, zbožňovaní. 

1. Antoine de Saint- Exupéry 
 


2. Ralph Waldo Emerson 
 

3. J.K. Rowling 

4. Jennifer Niven
 

5. Paulo Coelho 
 

 

6. Anne Frank
 

7. John Green 
 

8. Ransom Riggs 
 

9. E. Lockhart 
 

10. Lewis Carroll 
 

11. Colleen Hoover
 

12. Ernest Hemingway 
 

13. George R. R. Martin 
 

14. Suzanne Collins 


Máte aj vy svoje obľúbené citáty? Ak áno, aké?








piatok, 10. marca 2017

Navštívila som Dom Anny Frankovej

Annin denník som čítala pred niekoľkými mesiacmi, ale dojmy z jej slov a myšlienok vo mne pretrvávajú dodnes. Denník Anny Frankovej na mňa urobil dojem a vyvinula sa vo mne túžba navštíviť ten dom. 


Aby som bola úprimná, mojím snom nebolo len navštíviť Dom Anny Frankovej, ale zároveň aj Amsterdam a spoznať rovinatú krajinu. Popravde, doteraz nechápem ako je možné, že sa mi to všetko podarilo. Vidíte? Sny sa plnia. 

Lístky 
Keď sa u nás doma začalo šepkať o prázdninách v Holandsku, neprešiel deň, kedy by som nebola pomyslela na (múzeum) Dom Anny Frankovej. Každý týždeň som kontrolovala na internete koľko je voľných lístkov na daný deň. Vstupy sú v pätnásť-minútových intervaloch (teda musíte tam byť presne na čas,  na kedy máte zakúpenú vstupenku). Ak viete, ktorý deň by ste sa šli pozrieť do múzea a aj približný čas, neváhajte a objednajte si lístky cez internet. Na každý lístok objednaný elektronicky dopredu sa pripláca 0,50€ , ale je to určite lepšie ako stáť v polkilometrovom rade (nepreháňam, budete čakať minimálne hodinu a pol). Keď som vyšla z prehliadky, práve šli natešené Američanky k vstupu a keď uvideli ten dlhokánsky rad, zvýskli. Ak sa tomu chcete vyhnúť, nájdite si čas a objednajte si lístky dopredu.  




Moja návšteva 
Keď pôjdete do Amsterdamu, nikdy tam nechoďte autom. Zo všetkých strán sa na vás valia bicykle (ktoré majú, mimochodom, prednosť pred úplne všetkými účastníkmi premávky), autá vytvárajú zápchy a do toho sa hrnú biele električky. Ešte si domyslite húfy chodcov a skútre. Doprava je naozaj chaotická a čo je ešte horšie- nemáte kde zaparkovať. My sme tam samozrejme šli autom (ale len v ten deň) a asi trištvrte hodinu sme len hľadali parkovisko, ktoré by bolo verejné, nie len pre hostí hotela. Našťastie sme ho našli, ba čo viac, malo zlomenú rampu, čiže sme zaparkovali zadarmo. Na to sa určite nespoliehajte a zvoľte si iný druh dopravy. 

Keďže sú vstupy rozporciované na každých pätnásť minút, bola som v strese, či tam trafíme a prídeme včas. Vďakabohu sme to našli a prišli sme asi tri minúty predtým, ako nás začali púšťať dnu. Bohužiaľ bolo zakázané vnútri fotiť, čiže to, čo sa nachádza dnu, vám stručne opíšem

Po celý čas sa na stenách nachádzajú Annine napísané myšlienky a citáty (v holandčine a angličtine), ktoré sú doplnené fotkami jej samotnej a jej rodiny. V jednej z miestností nám premietli krátky film, čo slúžil ako predslov Anny, ktorý divákov vtiahol do historického obdobia v ktorom žila. Inými slovami: ocitli ste sa uprostred vojny. 
Exkurzia sa začína na úplnom prízemí a pokračuje smerom hore, cez niekoľko schodísk, až do ich úkrytu za knižnicou. Dokým sa tam dostanete, uvidíte mnoho autentických fotografíí, dokumentov, citátov a krátkych monológov Anninho otca a ženy, ktorá im po celý čas pomáhala. Iba oni dvaja mali to šťastie, že prežili.  

Osobne som očakávala, že ich úkryt bol menší. Pravda, nábytok sa tam nenachádzal a možno pre to mi to pripadalo dosť veľké pre sedem ľudí, ale z Anniných opisov som očakávala naozaj menšie izby a skromnejší úkryt. Bolo naozaj zvláštne a zároveň neuveriteľne dojemné, keď som sa prechádzala po izbách, kde kedysi žila. Že som videla obrázky speváčok, ktoré prilepila na stenu ona sama, lebo si chcela ozdobiť izbu. Že som videla knižku, ktorú čítala a list, ktorý napísala jej sestra.  
Annin dom, pohľad zvonku

Aj napriek tomu, že úkryt sa nachádza na samom vrchole budovy, múzeum nekončí. Je prepojené s vedľajšou budovou, kde sa nachádzajú ďalšie obrazovky s premietajúcimi videami, úplne prvé vydanie Anninho denníka v holandčine a... originál denníka. Myslím, že to nikoho neprekvapí, keď poviem, že to sa mi páčilo najviac. Bolo až neuveriteľné pohľadom sa dotýkať skla, ktoré sa nachádzalo len pár centimetrov nad zažltnutými listami, ktoré boli popísané Aninnými slovami. Keďže denník si Anna nepísala len do zošita, ale aj na obyčajné listy, celá jedna miestnosť bola venovaná výstave jej zápiskov s holandským a anglickým textom vedľa. Okrem jej denníka bolo možné pozrieť sa aj do zošita, kde si písala rôzne rozprávky a poviedky. Na to, aký mala vek, mala naozaj rozťahané písmo. Mimochodom, vedeli ste, že spočiatku o vydanie Anninho denníka nemalo žiadne vydavateľstvo záujem? Jej otec, ktorý šesť týždňov hľadal svoje dcéry a napokon, zistil, že zomreli, bol odmietnutý aj s vydaním jej denníka. Našťastie to nevzdal a práve aj vďaka jeho snahe máme možnosť prečítať si tak úprimnú spoveď obete vojny.

Východ tvoril samozrejme obchod so suvenírmi. Vlastne, bolo to skôr kníhkupectvo, kde bolo možné zakúpiť si Annin denník v rôznych jazykoch (češtinu ani slovenčinu som tam nevidela), pohľadnice či 3D model ich úkrytu. Keďže som jej denník čítala už predtým a chcela som si niečo odniesť z jej múzea, kúpila som si dve čiernobiele pohľadnice- obrázok domu a Anny, píšucej za stolom. Na poslednú chvíľu som zbadala plátenú tašku s logom múzea, tak som si zobrala aj tú. Naozaj som mala neuveriteľnú chuť kúpiť si tam niečo dych vyrážajúce (napríklad nejakú krásnu záložku s jej citátom), ale nič také som tam nenašla. 
Výhľad spred Anninho domu

Našťastie môj zážitok, moje dojmy a vlhké oči, mi nikto nikdy nevezme. Návštevu tohto domu určite neľutujem, doteraz je to pre mňa nenahraditeľný zážitok. Iste, dosť som sa obávala, či v múzeu nebude tlačenica a nedostatok kyslíka (čítala som recenzie), ale vôbec tomu tak nebolo. Neviem, či som vychytala dobrý čas alebo som mala len šťastie, ale bolo nás tam tak akurát, atmosféra z tamaď nevyprchala a celú hodinovú prehliadku som každým krokom intenzívne prežívala. Celé múzeum je krásne zariadené a premyslené do najmenších detailov- vidno, že si Holanďania dali záležať.

Čítali ste Denník Anny Frankovej? Chceli by ste navštíviť jej dom v Amsterdame?





utorok, 7. marca 2017

Sedem krátkych prednášok o fyzike

Naozaj vie veda vysvetliť všetko okolo nás? 

Autor: Carlo Rovelli                                                                        

Počet strán:  72
Žáner: náučná lit., fyzika
Rok: 2016
Vydavateľstvo: Tatran

Pôvodná anotácia: 

Prvé prednášky z fyziky, ktoré vás budú skutočne baviť!

Jednoduché, zrozumiteľné a obdivuhodné. To je stručná charakteristika Rovelliho diela, ktoré bolo preložené do viac ako štyridsiatich jazykov. Keď autorovi ponúkli priestor v nedeľnej prílohe denníka Sole 24 Ore, dokonale ho využil. Pritiahol desaťtisíce čitateľov a zdôraznil plnohodnotnú a životne dôležitú úlohu, akú zohráva fyzika v kultúre spoločnosti. Autor vo svojich prednáškach berie zreteľ na laického čitateľa a približuje mu teóriu relativity alebo kvantovú mechaniku spôsobom, akoby rozoberal divadelnú hru. A divadlo vesmíru je v jeho podaní nesmierne okúzľujúce! Fyzika otvára okná, z ktorých sa dá dovidieť ďaleko. To, čo vidíme, nás privádza do úžasu. Zisťujeme, že sme plní predsudkov a náš intuitívny obraz sveta je čiastočný, úzkoprsý, neúplný. Vždy keď sa dozvedáme niečo nové, svet sa nám začína meniť pred očami. V nesmiernom mori galaxií a hviezd sme iba strateným kútikom, v nekonečných ornamnetoch, ktoré tvoria plátno skutočnosti, sme iba jednou z drobných čiaročiek.

Moje hodnotenie: 
Nikdy som si nemyslela, že Vesmír a jeho zákony dokáže vysvetliť niečo tak dobre ako fyzika. Významný fyzik, Carlo Rovelli, sa preto rozhodol napísať sedem krátkych prednášok o fyzike,
a dokonca preložil všetky princípy aj do ľudskej reči.

Každá prednáška rozoberá niečo iné- či už to sú častice, čierne diery alebo my, populácia, a celú problematiku a vzájomné prepojenia vysvetľuje od úplného základu. Vďaka tomu ma text nenudil a autor ma neprinútil odložiť knihu nabok. Práve vďaka tomu, že knižka je jednoducho napísaná, Carlo dokáže vysvetliť aj komplikované veci obyčajnému, nezainteresovanému, čitateľovi, ktorý vydrží v strehu a nakoniec aj pochopí, čo sa mu autor snaží vysvetliť. Toto "osvietenie" mi zmazalo čiernotu spred očí a keď som sa poobzerala okolo seba, doslova sa mi vynárali fyzikálne prepojenia a reakcie, uskutočňujúce  sa v každej chvíli.

Miestami som až bola unesená jednoduchosťou fyziky a jej vedeckým premýšľaním, ktoré mi pomohlo niektoré veci pochopiť lepšie a vložili mi do hlavy nové, ešte zvedavejšie, myšlienky. Aj napriek tomu, že mne fyzika nikdy veľmi nič nehovorila, túto zbierku jednoduchých prednášok doplnené obrázkami, som pochopila a zaujali ma. Okrem toho čitateľ spoznáva aj významné osobnosti vedy a fyziky, vďaka ktorým dodnes vďačíme za ich inovatívne výskumy.
A komu knižku odporúčam? Každému, koho aspoň trošku zaujala na prvý pohľad. Nebojte sa jej. Aj napriek tomu, že kniha je o fyzike a z textu doslova cítiť, aký inteligentný autor ju naťukal do počítača,  je určená obyčajným ľuďom, ktorí s fyzikou veľa spoločného nemajú, ale radi by sa o nej niečo dozvedeli. Pre mňa osobne to bola knižka, ktorú som rýchlo prečítala, ale to neznamená, že mi nič nedala- práve naopak. Je až obdivuhodné koľko informácii sa v nej skrýva.
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran.






štvrtok, 2. marca 2017

10- dňová očista so zelenými smoothies

Zamysleli ste sa niekedy nad jedlom, ktoré máte na tanieri? 

Autor: J.J. Smithová                                                                           

Počet strán: 174
Žáner: životný štýl, recepty
Vydavateľstvo: Tatran 
Rok: 2016 

Pôvodná anotácia: 

Boj s nadváhou je mimoriadne náročný a vyčerpávajúci. Napriek veľkému počtu zaručených diét, cvičebných postupov a zázračných tabletiek je obyvateľstvo planéty Zem čoraz tučnejšie. Ak sa vám aj podarí znížiť hmotnosť, deväťdesiatpäť percent z vás sa do troch rokov vráti na pôvodnú váhu.
Čo teda pomôže? J.J. Smithová jednoznačne hovorí, že zmena životného štýlu. Desaťdňová očista má nastaviť vaše chuťové poháriky tak, aby ste si žiadali zdravšie jedlá. Podľa autorky je dôležité, aby sa ľudia v prvom rade zbavili toxínov, ktoré prijímajú v každodennej strave. Vo svojej knihe odporúča programy, ktoré sa zameriavajú na chudnutie prostredníctvom odbúravania tukov a detoxikácie, čo vedie k celkovému zlepšeniu zdravia a nadobudnutiu životnej rovnováhy. V knihe nájdete okrem 10-dňovej očisty viac ako 100 receptov na zelené smoothies s rôznymi účinkami.
J.J. Smithová vydala svoju 10-dňovú očistu so zelenými smoothies v roku 2014 a odvtedy kraľuje v rebríčku bestsellerov. Nielenže ako prvá objavila túto revolučnú metódu, ale stelesňuje aj návod k zdravšiemu životu. A vzápätí prišli nadšené ohlasy čitateľov.
Zelené smoothie vám v mnohých smeroch pomôže zmeniť život. Zistíte veľa o sebe a svojich stravovacích návykoch a získate pozitívnejší vzťah k jedlu. Nadobudnete ho, ak si obľúbite to, čo jete, ale zároveň budete dbať, aby vám jedlo aj prinášalo úžitok. Pozitívne účinky diéty sa objavia po desiatich dňoch, a nie je to len zníženie telesnej hmotnosti. Väčšina ľudí vďaka očiste schudla štyri až šesť kilogramov, ale mnohí priznávajú, že načerpali neuveriteľnú energiu, nadobudli duševnú rovnováhu a zlepšil sa im aj spánok. Toľko kladov vás určite presvedčí, aby ste sa o to aspoň pokúsili! 

Ja som si to vyskúšala: 
V prvom rade by som rada podotkla, že toto nie je žiaden drastický program a ani diéta. Je to očista a jej trvanie alebo intenzita záleží iba od Vás. Môžete podstúpiť čiastočnú očistu (jedno zdravé jedlo denne + pitie smoothies) alebo úplnú (smoothies + tekutiny). Dĺžka vašej očisty sa odvíja len a len od Vás: môžete ju podstúpiť na 3 dni, 5, 7 alebo až 10- ako sa Vám páči a na čo sa cítite. 

O túto knihu som zavadila pohľadom počas mojej prechádzky po kníhkupectve a po váhaní som napísala do vydavateľstva Tatran, ktoré bolo veľmi ochotné a knižku mi poskytlo.  Prvý týždeň som knižku len čítala- každý deň jednu kapitolu, motivovala som sa a psychicky sa na túto zmenu pripravovala. Teória tvorí väčšina knihy- autorka opisuje čo vlastne táto zelená očista je, v čom spočíva jej čaro a ako pôsobí na Vaše telo. Taktiež sa venuje jednotlivým typom zelených zložiek smoothies a radí Vám, ktoré si podľa chuti či účinku môžete vybrať. Na záver, pre dodanie poriadnej dávky motivácie, sa v knihe nachádzajú odozvy ľudí z celého sveta: v čom im očista pomohla, ako sa cítia a či odporúčajú túto knihu ďalším 

Môj prvý deň: Keď som sa v ten pondelok zobudila, absolútne sa mi do toho nechcelo. Jednak som vedela, že celý týždeň budem vstávať o desať minút skôr, aby som si smoothie stihla pripraviť a taktiež som si bola vedomá toho, že celý týždeň neuvidím žiadne mäso, mlieko, vajcia či sladké maškrty. Vedela som, že keď som sa raz pre to rozhodla, mala by som to dokončiť. Očakávania som nemala žiadne- len som sa bála, či nebudem celý deň hladná a či neodpadnem cestou na autobus. Nestalo sa. Na moje prekvapenie bolo smoothie na prvý deň výborné (v knihe sa okrem ďalších 100 receptov s rôznymi zameraniami nachádza 10 receptov špeciálne určených na desať dňov očisty) a veľmi mi chutilo. Šalát či špenát v ňom nebolo vôbec cítiť, bolo sladké a nič viac som si do neho nemusela pridávať.  Zobrala som si ho aj do školy namiesto desiaty (z obedu som bola odhlásená) a po celý deň som si z neho chlipkala a pila som čistú vodu. Vtedy som necítila ešte žiaden výrazný účinok a navyše, lomcovala mnou pochybovačná otázka: "Čo by sa stalo, ak by si to nechala tak? Veď koniec koncov, zatiaľ si si ešte poriadne nič hriešne neodoprela." Na večeru sme mali lahodné špagety- lenže ja som odolala a pripravila sa na ďalší deň. 

Môj druhý deň: Tento bol zo všetkých asi najhorší (čo som mala šťastie, lebo väčšinou sú najhoršie
prvé štyri dni). Hneď ako som prišla domov, šla som si ľahnúť spať, tak ako v prvý deň. Súčasťou očisty je aj odvyknúť si na kofeín, čiže som fungovala výhradne na moju energiu. Prvé dva dni som sa cítila ako pred chorobou- nevládala som, v tele som cítila také mravčenie a ak som dostala náramnú chuť na sladké, dala som si kocku 71% bio čokolády, príp. oriešky. A verte či nie- viac som nepotrebovala. Nebola som hladná, viac sladkého mi nechýbalo. Jediná vec, ktorá mi vadila bolo to, že som bola unavená.  Na moje sklamanie som ani na druhý deň nič neschudla a ani som nevidela viditeľné zmeny. Ale vydržala som. 

Môj tretí deň: Cítila som sa ako z inej planéty, lebo som nebola unavená. Tešila som sa na fajné ranné smoothie a bola som neuveriteľne šťastná. Mala som energiu a rozžiarila sa mi pokožka. Neverila som tomu, ale naozaj: okrem duševného stavu sa mi zmenil aj vzhľad. A taktiež som zaznamenala na váhe, že som schudla



Môj štvrtý deň: Patril spolu s tretím k najlepším dňom celej mojej očisty. Mala som ešte viac energie (nechápala som odkiaľ som ju nabrala keďže som si z kávy alebo zeleného času ani neodchlipla), zdalo sa mi, že som vyzerala lepšie a mala som úplne úžasnú a natešenú náladu. Viem, že keď to čítate, asi si to tak nedokážete dobre predstaviť, ale... naozaj som pila iba smoothies a vodu. Jedla som ovocie, oriešky, príp. horkú čokoládu. Netrýznila som sa a nebola som hladná. Cítila som sa nesmierne dobre a mala som energiu na dobytie celého mesta. 

Môj piaty deň: Bol môj posledný deň. Rozhodla som sa tak zo začiatku, aby som len vyskúšala, čo to vlastne je. Osobne si myslím, že podstúpiť očistu je lepšie na jar/ v lete ako v zime, lenže ako sa tak poznám, potom by som sa na to možno už neodhodlala. Povedala som si: teraz alebo nikdy. Keďže
som vedela, že som na konci mojej výzvy, v duchu som sa tešila na zelený čajík a potraviny, aj keď v zdravšej forme, na aké som bola zvyknutá. Lenže po tejto očiste sa niečo zmenilo a to myslím v dobrom: nielenže som schudla 2,5kg za päť dní, ale navyše mi niektoré potraviny prestali chutiť, resp. moje telo si ich nepýta. Prestalo mi chutiť mlieko a nie som až tak závislá od kofeínu- už pred pár mesiacmi som vymenila kávu za zelený čaj, ale teraz už prežijem aj bez neho, keďže nie je až tak návykový. Podvedome si moje telo pýta viac tekutín (niekedy som v škole vypila polovicu pollitrovej fľaše) a preto teraz denne vypijem 1,5l. Len tak, lebo chcem. Naučila som sa tiež pripravovať si smoothie, kombinovať ovocie a zelené rastlinky (mojou obľúbenou je špenát). 

Táto očista ma naučila čo mám jesť a zároveň mi ukázala, že všetko sa dá aj zdravšie. Istým spôsobom ľutujem, že som si nedala záväzok na ešte viacej dní, pretože som sa cítila omnoho lepšie ako teraz- opäť som unavená a  nemám až tak veľa energie. Hodlám sa podstúpiť túto očistu cez leto ešte raz a na plných desať dní. Tých, ktorých táto výzva oslovila: naozaj neváhajte. Autorka celý tento program dopodrobna vysvetľuje a jedna celá kapitola sa venuje častým otázkam, príp. obavám. Vyskúšala som si to a osobne som si myslela, že to bude ešte horšie a že zažijem nekontrolovateľné návaly na sladké, lenže nestalo sa. Som rada, že som pre seba niečo urobila a beriem to ako za skúsenosť- všetko treba vyskúšať.
 
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran. 




streda, 1. marca 2017

Sme síce mladí, ale čo vlastne chceme?

Viem, že na blog treba niekedy napísať aj niečo osobné- niečo o živote, o mne, o pocitoch, aby blogger v čitateľovi vzbudil dojem, že aj on je iba človek... 

Osobne som naozaj šťastný a optimistický človek, ktorý verí v osud, lásku na prvý pohľad, zázraky a v sny. Možno to niekomu pripadá že som naozaj naivná a hlúpa, pretože tento svet je škaredé a hnusné miesto, lenže myslím si, že každý by si mal sám utvoriť názor a pohľad na svet, pretože na základe od toho sa mu bude aj tak žiť. A niekedy, napríklad teraz, mám celkom zvláštne a demotivačné obdobie. Áno, predstavte si, aj také mávajú občas "slniečkári".

V poslednom čase sa na mňa všetko sype- škola, stres, povinnosti, únava, učenie, nedostatok spánku atď. atď. Je to jeden silný vodopád, ktorý ma ťahá so sebou. A keďže ma o dva roky čaká maturita, denno-denne sa sama seba pýtam: Čo chcem so svojím životom robiť? Kebyže nedepkárčim, asi si takúto otázku ani nepoložím... Lenže koniec-koncov, možno je to tak dobre. Poznám ľudí, ktorí si majú podať prihlášky na vysokú a netušia kto sú, čo chcú v živote robiť, kde chcú žiť... Nevedia absolútne nič, možno dokonca nepoznajú ani samých seba a nemajú dostatočné sebavedomie na plnenie si vlastných snov. Určite je lepšie, keď sa zamýšľam nad tým dopredu ako príliš neskoro.


Veľmi rada a až priveľmi často sa pýtam kamarátov a spolužiakov, že čo chcú ísť študovať, kde, čo chcú robiť... A hádajte čo: nikto nič nevie. Netvrdím, že každý z nás má mať premyslený život od piatich rokov a do bodky svoj plán splniť, ale uznajte: kedy sa zaspatý človek chce prebudiť, ak ešte stále spí? Väčšina z nás spí na vavrínoch a je fakt super, keď má každý z nás neprekonateľné sny, lenže na to, aby sme si ich splnili, by sme na nich mali pracovať. Deň za dňom. Týždeň za týždňom.

Ja som šestnásť rokov žila v tom, že pôjdem na medicínu. Lenže asi tak pred polrokom som precitla, vstúpila do seba a uvedomila si, že to nie je moje volanie srdca, ale prianie rodičov. Nenútili ma a ani ma nenútia, lenže odmalička mi vštepovali (aj cudzí) tie sladké vety typu: Vyzeráš ako doktorka! Ty pôjdeš určite na medicínu! A tak ďalej- dokolečka. No a za tých šestnásť rokov počúvania týchto vetičiek som nejako podvedome prijala, že zo mňa naozaj bude doktorka a ani raz som o tom nezapochybovala.

A potom prišiel ten moment: prišla som na to, že toto ja nechcem a nebudem to robiť. Neláka ma to. Šestnásť rokov som mala istotu (aj keď, dá sa povedať, nepravdivú) a odrazu som tú istotu stratila a ja netuším kde mám ísť, čo chcem robiť a kto vlastne som. Najprv ma napadlo, že by som šla na psychológiu, po troch mesiacoch ma to prešlo a presedlala som na prekladateľstvo, lenže už aj to ma opustilo a teraz mám fázu, keď rozmýšľam nad žurnalistikou. Navyše som si uvedomila, že v budúcnosti by som sa chcela posunúť za hranice Slovenska. Nehovorím že navždy, ale určite chcem niekoľko rokov spoznávať svet, usadiť sa v nejakej inej krajine, učiť sa cudzie jazyky a nasávať krásu našej planéty, spoznávať nové mentality.


Mám ešte dva roky, čiže našťastie mám času ešte dosť, no aj tak mám pocit, že to zbehne ako voda. Každým dňom som bližšie k vysokej škole a o chvíľu to bude tu. Myslím si, že je úžasné, keď máme možnosť žiť tak ako chceme, akurát nám v tom bráni strach z toho, že to bude namáhavejšie a náročnejšie. Budeme sa cítiť sami. Budeme musieť bojovať sami za seba. Aj napriek všetkému verím, že každý pôjde tou svojou životnou cestou mysliac si, že tento život je presne taký, aký ho chcel mať.
Ospravedlňujem sa, ak vás moje výlevy absolútne nezaujali a okradla som vás o čas, ale potrebovala som to zo seba dostať von a možno dať svetu najavo, že tá hnusná neistota sa dotýka aj mňa.

A aké je to u vás? Už viete, čo chcete? Čo by ste šli študovať, príp. kde? Budem vďačná za každý komentár a názor!