streda, 30. decembra 2015

Všetky skvelé miesta

Theodore Finch má depresie a každý deň premýšľa nad smrťou.
Violet  Markeyová prežila autonehodu, kde zahynula jej sestra, ale ona prežila. 

Obidvaja sa stretnú na zvonici, tam, kde je tak ľahké zobrať si život. 

Autor: Jennifer Niven                                                                               
Počet strán: 339
Žáner: YA

Vydavateľstvo: Yoli
Rok: 2015

Anotácia: 
Theodora Fincha trápia depresie. Každý deň premýšľa nad smrťou, no zároveň hľadá dôvody, prečo žiť.
Violet Markeyová ráta dni do maturity, aby mohla ujsť z malého mesta, kde ju prenasledujú bolestné spomienky na sestrinu tragickú smrť.
Navzájom sa nepoznajú, až kým sa obaja neocitnú na rímse školskej zvonice, s pohľadom upretým na chodník šesť poschodí pod nimi. Dole sa zhlukujú študenti a škodoradostne pobádajú Fincha, aby skočil. Na výčiny problémového študenta už sú zvyknutí. Čo tam však robí Violet? Keď dvojica napokon cúvne, na druhý deň sa v školských novinách objaví článok o hrdinke Violet, čo zachránila čudáka Fincha. Nebolo to však naopak?
Finch je novou známosťou uchvátený a Violet presvedčí, aby spolu pracovali na školskom projekte – túlali sa po Indiane a spoznávali jej neobjavené zákutia, všetky skvelé miesta, o ktorých mnohí ani netušia. Práve tam si uvedomia, že môžu byť sami sebou, zbaviť sa nálepiek, ktoré im dávajú tí, čo ich vôbec nepoznajú. Skrátka môžu byť konečne šťastní.
Zdanie však občas klame, najmä ak je smútok priveľký...


Moje hodnotenie: 
Na túto knihu som počula veľa recenzií- niektorí boli nadšení, niektorí nechápali ako môže byť niekto z tejto knihy nadšený, ale sú aj takí, ktorí ju označujú za priemernú. Osobne sa mi do nej bohvieako nechcelo, ale bola som na ňu zvedavá a celkom dlho čakala na poličke. 

Nemyslela som si, že táto kniha sa ma naozaj dotkne. Pustila som sa do nej, lebo prvá strana ma tak trochu upútala- Finch sa zamýšľa, kedy je vhodný deň na smrť. Nemyslí to ako kedy máme zrátané dni, ale kedy si ich sami dorátame. Jeho charakter sa mi páčil a zaradil sa k málu chlapčenských
postáv, do ktorého som sa naozaj zaľúbila, aj keď to bola taká psychologická postava, ktorá má silné depresie, náladovosť, každý sa mu smeje že je čudák a je v podmienke, inak ho vyhodia zo školy. Ale nebol to ten typ čudáka s okuliarmi ako popolníky, rovnátkami, zhrbenou postavou a šikanou. Vyzeral ako normálny zdravý chalan, ktorý však nikoho naozaj blízkeho nemal. A to bol jeho problém. Rodinu mal naozaj hroznú, priateľov mal ledabolo a nikto si nevšímal, že práve Finch, ten čudák, potrebuje pomoc.


Violet mi sprvu prišla ako nevýrazná a bojácna hrdinka, no po čase som ju začala chápať viac a zapáčila sa mi. Je to ten typ postavy, ktorého charakter sa vám odkryje až po čase a vy ani neviete ako. Síce Finch mal psychické problémy, Violet si stále prehrávala tú jazdu autom, kde umrela jej sestra a nie ona. A taktiež sa zmenila- už ju omrzeli jej kamoši zo školskej smotánky a bola viac sama a uzavretejšia.

Ja som si vykreslenie týchto dvoch úplne odlišných, a predsa veľmi blízkych, postáv veľmi užívala. Fincha som si zamilovala už od prvých strán, lebo jeho sarkastické poznámky ma stále vedeli rozosmiať. Celú knihu som prečítala za 3 dni a bolo to naozaj dobré čítanie- aj som si poplakala, aj som sa nasmiala a aj sa mi otvorili oči. Jednoducho krása. Asi by som vám nenašla jednu kapitolu, ktorá by ma hrozne nudila. Celý čas som sa zamýšľala nad tým ako asi tento príbeh skončí a síce sa ten koniec dal a aj nedal čakať, kniha tak vo mne zanechala ešte väčší čitateľský zážitok. Možno by som ju aj prirovnala k Aljaške od Greena, zdá sa mi o niečo tento príbeh aj lepší.


Okrem toho sa kniha venuje aj citlivej téme- samovraždám. Autorka sa s ňou stretla vo svojom živote a nielenže ju poznačila, ale týmto dielom chce odovzdať akési posolstvo, aby sme si uvedomili ako sa cítia tí, čo o nej premýšľajú a zároveň aj tí, čo sú ich blízki a snažia sa im podať pomocnú ruku. Tento príbeh je reálny. Je krásny a chytí vás za srdce. Stretla som sa síce aj s veľa negatívnymi recenziami, aj keď ich nechápem. No sto ľudí a sto chutí. Žiadnu knihu by sme nemali hneď odcudzovať podľa názoru ostatných, ale prečítať si ju a dať jej šancu. Ináč by ste prišli o Finchove hlášky, skúmania ľudského vnútra, príbeh neobyčajnej lásky a dokonca aj o ponaučenie a chápanie smutných ľudí.

Podľa knihy sa natočí aj film na ktorý som veľmi zvedavá a dúfam, že bude takisto skvelý a dojemný.


nedeľa, 27. decembra 2015

Odvrhnutá

Emily stratila pamäť.
Nevie ako.
Nevie nič.
Ani len to, kto je. 


Autor: Jana Šulková                                                                  
Počet strán: 264
Žáner: romantický
Vydavateľstvo: Motýľ
Rok: 2015

Anotácia: 

Je strata pamäti nádejou na nový život alebo len oddialením nevyhnutého pádu?

Kedysi dávno som si želala stratiť sa z povrchu Zeme. Odísť niekam, kde ma nik nepozná, a začať odznovu.

Emily netušila, že sa jej želanie splní. Jedného dňa sa však preberie v nemocnici a nemá nič. Rodinu, priateľov a celú jej minulosť pohltila amnézia. Ujme sa jej evanjelický kňaz s manželkou a ponúknu jej nový život. Hoci Emily chce začať od nuly a zabudnúť, že kdesi existuje jej skutočná rodina, osud jej to nechce dovoliť.

V duši mám obrovský zmätok. Cítim bolesť a hnev, ktoré mi ako žalúdočná kyselina vyvierajú v hrdle, nútia ma správať sa iniciatívnejšie a sebavedomejšie. Ten hnev a zlosť ma burcujú. Na druhej strane ma však máta smútok a pocit odvrhnutia.
Najnovší román Jany Šulkovej vás vtiahne do hudobného prostredia. Rodinné napätie a tajomstvá, ktoré sa postupne vynárajú z hlbín minulosti, vás nenechajú chladnými. Odvrhnutá je životný príbeh dievčaťa, ktoré po strate pamäti odhaľuje svoju minulosť a jazvy na duši spôsobené blízkym človekom. Tie ju doviedli do ťažkej situácie, keď musí voliť medzi dvomi životmi. Náročnú voľbu navyše sťažuje láska, ktorá sa jej pripletie do cesty. Emily sa musí rozhodnúť, či odpustiť, alebo nie. Pretože odpustiť je často ťažšie, ako zabudnúť... 


Moje hodnotenie: 
Od autorky Jany Šulkovej som čítala aj jej predchádzajúce diela v poradí v akom vyšli. Autorka má
jednoznačne talent vyrozprávať príbeh či už ako rozprávač alebo z pohľadu hlavnej hrdinky. Odvrhnutá je taký skvost, kde sa mieša rozprávanie rozprávača o príbehu, o postave alebo z pohľadu postavy. Stretnete sa tam možno aj so všetkými podobami. Zo začiatku ma to jemne rušilo a nechápala som, či sa len autorka nudila alebo to chcela okoreniť. Až po dočítaní knihy som prišla na to, že je to z dôvodu, aby bol celý kompletný príbeh vyrozprávaný brilantne

Príbeh Emily, ktorá o sebe nevie nič, dokonca ani to ako sa naozaj volá, mi príde úplne iný ako autorkine predošlé knihy. Tu nie je na prvom rade láska a vzťahy, ale pátranie a rýpanie sa vo svojej hlave. Pretože spomienky sú veľmi vzácne. No čo ak ide o to, že spomienky si Emily nechce podvedome odblokovať? Čo ak je lepšie nič nezistiť? 

Nová mama Emily, Marta, robí na konzervatóriu a rozhodne sa tam zobrať aj ju. Aby zažila zmenu a mala kontakt s umením. Bol to veľmi dobrý krok, pretože Emily sa o sebe niečo dozvie- vie perfektne hrať na klavíri a aj spievať. Určite bola umelkyňa. V budove sa stretne aj so sympatickým a osamelým učiteľom klavíra Markom, ktorý sa na ňu pozerá s úžasom nielen jej krásnej hry, ale aj neuveriteľnej podoby s osobou, ktorú v minulosti poznal. Onedlho sa zoznámi aj s veselým umelcom Stanom, ktorý bude asi prvá osoba, ktorá sa s Emily rozpráva mimo nemocnice či obchodu.

Emily tak nezačne spoznávať len nových ľudí, ale aj samú seba. Spomienky sa pomaličky vynárajú, záblesky obrazov a tvári, či viet, si starostlivo zapisuje do svojho zápisníka ako jej radila pani psychologička. Kúsky mozaiky zapadajú do seba a začnú dávať zmysel. Chce to však naozaj vedieť?


Okrem lásky starostlivých nových rodičov tu nájdeme aj Emiline city. Je možné zamilovať sa do dvoch chlapcov naraz? Odkiaľ má vedieť ako sa správne rozhodnúť? Síce línia lásky v tejto knihe nie je až tak silná a popredu, niekde v pozadí je a príbeh skrášľuje. 

"Každý vzťah predsa zanechá v človeku akúsi stopu. Niektorý väčšiu, iný menšiu. Občas sa spamätáte za týždeň a občas sa nespamätáte ani za rok." 

Konce Jankiných kníh majú vždy svoju jedinečnosť a špecifickosť. Nie sú ošúchané a väčšinou sú úplne iné ako by som čakala. Preto ich milujem. Takisto aj tentoraz bol koniec iný a veľmi sa mi páčilo ako sa na konci postavy vyfarbili a Emily si azda konečne vybrala osobu, ktorú milovala, ale netušila to dovtedy, dokým o ňu neprišla. 

Okrem krásnej obálky kniha obsahuje aj texty piesní. Má krásnu umeleckú atmosféru plnú hudby, tajomstiev a zabudnutej minulosti. Odvrhnutú prečítate na jeden nádych a síce u mňa Silnejšiu ako osud neprekonala, je hneď za ňou a autorke gratulujem, že rozvíja slovenskú literatúru o jej krásne príbehy.  


sobota, 12. decembra 2015

Len to nikomu nepovedz

Volá sa Eva, je tínedžerka a miluje tanec. Zdá sa vám ako úplne normálna baba? Možno. No celé jej okolie nevidí ju, len jej jazvu. A takmer každý školský deň zažíva šikanu. 

Autor: Miroslava Varáčková                                                  
Počet strán: 238
Žáner: romantický, YA
Vydavateľstvo: Slovart
Rok: 2015

Anotácia: 
Slová sú niekedy nebezpečnejšie než päste...

Ivo má dvadsať a život pred sebou. Mladšia sestra Eva je jeho jediná slabosť, pre ktorú bez okolkov vytiahne do boja. Sedemnásťročná Eva je bratov pravý opak. Odkedy je terčom posmechu medzi spolužiakmi, snaží sa byť neviditeľná. No s jazvou na tvári a stigmou rodinnej tragédie sa uniká pred spolužiakmi len ťažko. Keď nevinné žartíky prerastú v priamočiaru tyraniu, Eva nachádza jedinú radosť zo života už len pri tanci. A tam jej osud uštedrí poslednú a najtvrdšiu ranu menom láska.

Aj vo svojej jedenástej knihe dokazuje Miroslava Varáčková, že patrí medzi špičku slovenských autoriek pre tínedžerov. S nehou a porozumením píše o šikane, o pocitoch osamelosti v rozpadnutých rodinách a o priateľstvách tínedžerov, ktoré pre nich v ťažkých chvíľach znamenajú všetko. 


Môj názor: 
Na túto knihu som bola naozaj veľmi zvedavá, keďže o šikane som ešte nič také nečítala a nevedela som sa dočkať, keď otvorím knihu a začítam sa do riadkov tejto niečo viac ako dvesto stranovej knižky. Už obálka je sama osebe smutnejšia, ale umelecká- oslovila ma. 

Síce je tento príbeh o šikane, smútku a ťažkých témach a minulosti, je písaná takým nadľahčeným
štýlom, takže sa číta veľmi rýchlo a čitateľ sa po pár stranách ponorí do deja. Osobne som očakávala niečo viac depresívnejšie alebo ponurejšie, no nebolo to tam. Neviem, možno by som mala na knihu iný názor. Našťastie to nebola taká vyslovene depresívna kniha, nemusíte sa obávať. Skôr by som povedala, že je určená čitateľom, aby im otvorila oči, pretože šikana sa deje všade okolo nás a my sa väčšinou správame ako tí Evini nevýrazní spolužiaci- čušíme, pozeráme, ale snažíme sa nevidieť to. 

Mne kniha rozhodne otvorila oči a prinútila ma zamyslieť sa nad otázkou: Prečo sú ľudia takí zlí? Myslíte si, že nie sú? Tak otvorte túto knihu a začítajte sa. Poniektorí spolužiaci jej robili zo života peklo lebo chceli, lebo ich to bavilo, lebo z toho mali náramnú zábavu. A vôbec nikto, okrem jej nevyspytateľného brata Iva, jej nepomohol. Možno aj preto, že nikoho iného nemala. Táto kniha je citlivá, ale hovorí o drsnej téme. Otvorí nám oči pred čím ostatní oči zatvárajú. A pomôže nám vcítiť sa do postavy, ktorá je šikanovaná. Nebojte sa tejto knihy, pomôže vám pochopiť túto problematiku a ranených ľudí. 

Eva, hlavná hrdinka, je taká tichá, nesmelá, hanblivá a smutná. Čo iné jej zostáva? Pri niektorých hnusných poznámkach jej spolužiačky niekedy aj mne vbehli slzy do očí. Veľmi sa mi na nej páčilo,
že síce sa v knihe skloňovala samovražda niekoľkokrát, ani raz na ňu nepomyslela. Tu som si všimla tú vnútornú silu hrdinky.
Jej brat Ivo mi liezol na nervy, ale zároveň som ho mala aj celkom rada. Snažil sa hrať na rodiča, na veľkého brata, no nezvládal to. Evu si privlastňoval a tak sa o ňu bál, že bola ako uväznené vtáča v klietke. No nebol zlý, svojím spôsobom bol nepochopený a zdedil zlé gény... 

Evini spolužiaci boli hotovým príkladom hnusných deciek, ktoré veľmi radi šikanovali. Doteraz som nepochopila čo z toho mali, rovnako ako skutočné osoby v realite. Keď som o nich čítala, mala som sto chutí vyškriabať im oči, napľuť im do ksichtu alebo im urobiť niečo podobné ako oni robili Eve. 

No a potom prišiel na scénu Timo- romantický tanečník s nežným pohľadom na Evin tanec. Bol ako svetielko, ktoré rozžiarilo jej smutný stereotyp. Zbližovali sa tancom, až v ňom Eva konečne našla
trochu lásky, pochopenia a blízkej osoby. Timo sa mi naozaj veľmi páčil, keďže on Eva pokladal za niečo nadpozemské, mal bohovské romantické hlášky a celý mi prišiel úžasný. Jediné, čo by som vytkla tomuto páriku bolo, že mi tam chýbalo viac nejakej tej vášne alebo prejavov lásky. A tiež to, že jej pomáhal so šikanou len na konci (na rozdiel od Iva)

Túto knižku som prečítala za dva dni, bola napísaná veľmi dobre a nemala ani obúchanú či otrepanú tému. Malo by si ju prečítať čo najviac ľudí, aby tu bolo viac tých, čo chápu. Celý príbeh je písaný jazykom mladých a preto sa nesie v duchu slangových slov, nadávok a rôznych prezýviek. Príbeh sa tak stáva reálnejším a uveriteľnejším. Myslím si, že sa Mirke tento príbeh vydaril a prajem mu, aby mal veľký úspech u čitateľov. Dávam mu krásne štyri hviezdičky, pretože ešte nejaký malý kúsok skladačky dokonalosti mi tam chýbal. Ale je to perfektné slovenské čítanie. 




Za recenzný výtlačok ďakujem Vyd. Slovart a samotnej autorke :)
Knižku si môžete kúpiť aj TU.

štvrtok, 10. decembra 2015

Vianočná súťaž s Ermenbooks!

Tak a je to tu, najkrajšie chvíle roka sa blížia. Vôňa kapustnice, jedla, zimná atmosféra a biely pohľad na svet. Neodmyselnou súčasťou sú samozrejme aj nejaké tie darčeky a knihomoli sa najviac tešia na knižky, však?

V prvom rade sa Vám musím veľmi pekne poďakovať za 11.000 kliknutí na blog, to číslo je úžasné a ja som z neho naozaj šťastná, ďakujem! Možno aj vďaka tomu som sa rozhodla opäť spustiť súťaž, aj keď je pravda, že sú Vianoce a súťaž o knihy k nim jednoducho patrí. Priznám sa, že som sa zobudila dosť neskoro dokým som výhry zaobstarala a odhodlala sa napísať tento článok. Nebudem teda zdržovať a prejdem k veci:


  • Súťaže sa môžu zapojiť čitatelia so slovenskou doručovacou adresou
  • Budem rada, ak dáte like na facebookovú stránku , ale nie je to striktná povinná požiadavka
  • Do súťaže sa zapojíte napísaním súťažného komentára
  • Súťaž trvá od 10.12.2015- 31.12.2015. Výhry vám teda prídu až po Vianociach, ale aspoň sa budete mať na čo tešiť :)
  • Výhercovia budú dvaja: jedného vyberiem náhodným losovaním, druhého podľa komentára
  • Odpovedať mi e-mailom do dvoch dní od vyhlásenie súťaže
  • Je jeden vstup naviac a to zdieľaním súťaže 
  • Súťaží sa o knihu Gwind, nezabiješ? od Lívie Hlaváčkovej a Osud od A. Noel. Obidve knihy sú úplne nové, nečítané a kúpené do súťaže.


Súťažný komentár
- napíšte mi váš e-mail, kde vás môžem v prípade výhry kontaktovať spolu s vaším menom
- GFC pod ktorým ma sledujete
- ak lajkujete stránku Ermenbooks na facebooku, napíšte mi, pod akým menom (nie je povinné
- o akú knihu máte záujem
- ak súťaž zdieľate, hoďte mi sem link (vstup naviac)
- A odpovedzte na otázky: 1, Čo si prajete na Vianoce/ aké knihy? 2, Ako vnímaš Vianoce ty, nájdeš si čas na čítanie? 3, Skús napísať krátke originálne vianočné prianie svojej najobľúbenejšej hrdinke/ hrdinovi (na základe týchto odpovedí budem vyberať jedného výhercu)


Všetkým zúčastneným ďakujem a zároveň prajem veľa šťastia v súťaži :)

sobota, 5. decembra 2015

Labyrint 3: Vražedná léčba

Vyvrcholenie tejto knižnej série u nás ešte nevyšlo a preto som sa rozhodla prečítať si ho po česky. 
Očakávala som veľkoleposť, akciu, napätie a lásku... A ako to nakoniec dopadlo?

Autor: James Dashner                                                             
Počet strán: 310 
Žáner: dobrodružný, akčný, dystopický
Vydavateľstvo: Yoli
Rok: 2015

Anotácia: 
Thomas a hrstka jeho přátel unikli z nástrah Labyrintu. Přežili náročnou pouť Spáleništěm. Mnohokrát si mysleli, že už je konec, že to nemůže být horší. Přesto mají ty nejtěžší chvíle a nejbolestivější rozhodnutí teprve před sebou. Ve světě, který se pod tíhou zákeřné nemoci hroutí před očima, mezi šílenci na straně jedné a nevyzpytatelným ZLOSINem na straně druhé, se musejí poprat o naději. Ale mohou vůbec ještě někomu věřit? 

Môj názor: 
Druhý a tretí diel som si hneď objednala po dočítaní jednotky, teda celú sériu som čítala plynulo a za sebou. Počas celej dejovej línie sa neustále ukazovali nové otázky a niekedy aj klamlivé odpovede. Preto som bola naozaj veľmi zvedavá, či sa všetko vysvetlí v tomto poslednom dieli. 

Neviem čím to je alebo či sa to zdá len mne, ale Dashner začne normálne písať až okolo stej strany. To isté som pociťovala aj v predošlých dvoch častiach. V trojke bol začiatok dosť metúci a myslím si, že prvých sto strán mohol redukovať na polovicu, bolo by to lepšie a čítalo by sa to ľahšie. Čo musím vyzdvihnúť je, že kniha mala okolo 70 kapitol a boli dosť krátke, to som brala ako veľkú výhodu

Táto časť sa líši od ostatných v tom, že sa pravdepodobne odohráva v naozajstnej a drsnej realite. Preto je situácia pochmúrnejšia, depresívnejšia a každým dňom sa erupcia množí a zhoršuje sa. Niektoré postavy si vymenili karty, pretože niekedy hlavné boli teraz v tieni a tie nové sa zas rozvíjali a boli v popredí. Riešila sa tu hlavne otázka erupcie a teda medziľudské vzťahy tu nemali veľmi veľký priestor, čo ma dosť mrzelo. V dvojke ma práve toto bavilo, ale tam to aj očividne skončilo

Čeština mi nerobila vôbec žiadny problém s výnimkou niektorých špecifických názvov alebo slangových slov z Fleku. No to som si domyslela. Aj keď, logicky, v slovenčine sa mi to čítalo o dosť lepšie- zdalo sa mi, že slovenský preklad bol viac precítený a už len z vyjadrovania osôb som si vedela domyslieť aký asi ten človek je. Tu to bolo také suchšie. Takže český preklad sa mi nepáčil.

Osobne si myslím, že celú knihu Dashner dosť rozpisoval a naťahoval. Stále tam pribúdali samé komplikácie, čo by nebolo až také hrozné, keby ich nebolo veľa a už mi to pripadalo dosť umelé.


Koniec mal byť asi napínavý, ale mňa dosť nudil, keďže bol umelo pretiahnutý a niektoré veci mi prišli nereálne. Modlila som sa, aby som sa už prečítala cez tú scénu, lebo naozaj ma to nebavilo. Keby bol koniec a začiatok kratší, kniha by mala možno o 30-40 strán menej, bolo by to naozaj super, ale týmto si to u mňa dosť pokazil... 

Spomínala som, že v tomto románe láska nemala priestor. Nemala, ale za to puto priateľstva tu bolo viditeľne v popredí v porovnaní s ostatnými dielmi. Osobitne medzi Thomasom, Teresou a
Newtom. Sklamalo ma, že napr. taká Teresa sa tu len sem-tam mihla. Veď predsa Thomasove myšlienky boli v predošlých dieloch len a len o nej a teraz sa tu ani poriadne neobjaví? Brendu som si obľúbila v druhej časti, ale tu ničím nevynikala. Podobne ako ostatné postavy, aj ona zapadala do sivého priemeru a začala mi už liezť na nervy (pričom v druhej časti mi taká vôbec neprišla). Jediná výnimka bol asi Minho- ten sa našťastie vôbec nezmenil. Novinkou je aj to, že do deja sa vrátila jedna osoba, ktorá mala byť mŕtva, no smrť zasiahla niekoľkokrát a určite viacerým čitateľom to zlomilo srdce, rovnako aj mne. 

Koniec bol nielenže dosť rozťahaný a nudný, ale nebolo tu vysvetlené úplne všetko na čo som chcela odpoveď. Je síce pekné, že celá séria vlastne zobrazuje ľudské chyby až tak, že sa ľudstvo zničí, ale to ma neuspokojilo. Niektoré detaily zostali nevypovedané a ten koniec je dosť "nespokojný". Skončil aj dobre a aj zle (aj keď vo filme to bude samozrejme ináč). Neviem no. Čakala som nejaké úžasné a perfektné čítanie, ale nebavilo ma to viac ako predošlé knihy. Ani sama neviem, či som bola veľmi náročná na vyvrcholenie, alebo to bolo jednoducho fakt slabé. Tí, ktorí sú zvedaví ako to celé skončí by nemali váhať a prečítať si to ešte pred filmom, už len kvôli deju a rôznym zvratom. Ale počkajte si na slovenský preklad. 



nedeľa, 29. novembra 2015

Ako si nájsť čas (nielen) na čítanie...?

Dnešný príspevok som sa rozhodla venovať problematike takmer každého knihomoľa, či obyčajného smrteľníka. Prečo? Lebo najdôležitejšie je čas si zorganizovať a výhovorka typu "Ja nemám čas" neexistuje... 

Najprv si zoberte papier a pero. Do jedného stĺpca si napíšte  10 vecí (činnosti,osoby) na ktorých vám najviac záleží. Do druhého stĺpca si napíšte 10 vecí ktorými najviac trávite svoj čas.
Máte to porovnané? Ak s časom viete zaobchádzať, stĺpce sa takmer zhodujú.
A ak nie, tento článok je určený práve vám.


Čas je veľmi vzácny. Je to jediné čo máme. Problém je, že ho máme málo a nevieme s ním hospodáriť (hovoríme tomu, že nestíhame). Častokrát ním mrháme, "zabíjame" ho a ani si nevšimneme ako sme ho mohli využiť. Pretože ak čas naozaj využijeme efektívne s tým, čo nás baví a máme radi, máme zo seba lepší pocit a náš život sa stáva plnohodnotnejší

1. Závislačíme na internete a sociálnych sieťach 
Nemusíte ma presviedčať, že to nie je váš prípad. Lebo je. Takmer v každom mobile máme nainštalované aplikácie ako je Facebook, Instagram, Snapchat, Twitter atď. Už len kým si skontrolujeme upozornenia, odpíšeme na správy, prípadne niečo odfotíme a pozrieme si aktuality, zaberie nám to nejaký čas. Na tom samozrejme nie je nič zlé. No veľa z nás mrhá čas tým, že 10 minút si dookola prezerá nástenku Facebooku (tie isté prípsevky si pozrie pre istotu aj päťkrát), čaká kým mu niekto napíše či odpíše a za dôležité považuje byť "online", lebo čo ak nejaký jeho kamarát bude o 5 minút potrebovať pomoc a on tu nebude? Popri tom si prečíta nejaké články o katastrofách vo svete, trápnostiach alebo úspechoch v šoubiznise a... čas beží. Ubehne polhodina, hodina, dve hodiny a ten dotyčný sa za ten čas nedozvie nič užitočné ani dychberúce (samozrejme je pár výnimiek) a jediné na čo príde je to, že ubehlo veľa času a ak sa chce naučiť, na čítanie alebo nejakú jeho obľúbenú aktivitu už nezostáva čas. Takže... smola. Možno zajtra, nie?


2. Neuvedomujeme si, ako môžeme efektívne využiť čas 
Za celý deň nastane pár chvíľ, keď nemáme čo robiť (napr. cestujeme, nudíme sa v škole cez prestávky, na niekoho čakáme...). Nám to však príde ako kratochvíľa cez ktorú nestihneme nič urobiť. Ale je to naozaj tak? Takýchto pár kratochvíľ sa v konečnom spočítaní môže zastaviť na 30 minútach alebo aj viac. Záleží na tom o aké ide. Aj taká cesta autobusom urobí svoje. Keď sa začítaš ráno do knihy (hoc len na 15 minút), urobí to svoje a cestou domov tiež, znamená to, že čítaš už polhodinu a to je lepšie ako nič. Keď sa ale napr. jedná o nejaké iné činnosti (písanie, športovanie) pokojne si môžeme zaobstarať nejaký zošítok, kde si budeme písať nové nápady, myšlienky alebo citáty. Alebo si môžeme urobiť nejaké domáce a doma toho budeme mať menej. Nezdá sa to lepšie?

3. Kto chce hľadá spôsob, kto nechce hľadá dôvod 
Platí to aj v tomto prípade. Všeobecne platí, že ak naozaj chceme stihnúť toľko a toľko vecí, budeme na to myslieť, chcieť a snažiť sa, stihneme to. Alebo prinajhoršom stihneme takmer všetko. Budeme mať motiváciu, čo znamená, že nebudeme nič preťahovať, normálna činnosť nám nebude trvať dvakrát dlhšie a aj na učenie budeme navnadení, aby sme sa to rýchlo naučili a potom bude odmena. Samozrejme to neplatí, keď naše učenie vyzerá tak, že dvadsať minút pozeráme do blba, lebo myslíme na niečo úplne iné, vyhovárame sa (teda sme leniví) alebo sa pripneme na internet, lebo tam sa určite deje niečo zaujímavejšie. To nie je učenie, ale zabíjanie času. Mali by sme si uvedomiť motiváciu, chcenie a takisto aj odmenu, to bude náš najväčší poháňač.

4. Byť dobre naladený a to znamená byť vyspatý 
Spánok= energia. A to znamená, že budeme živší, bystrejší a energickejší. Viem, že niekedy sa škola NEDÁ stíhať a niekedy ani nemáme čas na spánok. No možno je lepšie nedoučiť sa úplne celé učivo neskoro večer a ísť spať, lebo ráno sa to môžeme naučiť rýchlejšie a vlastne celý deň bude oveľa lepší, keď budeme odpočinutí. Ak nie sme vyspatí sme väčšinou omámení, nevnímame, nič sa nám nechce a je to takpovediac zabitý deň. Náš čas by sme si mali užívať lebo nevieme aký dlhý ho budeme mať a je potrebné si ho užívať vecami ktoré nám robia radosť.


5. Uvedomiť si, že efektívnejšie využívať čas má dopad na všetko 
Áno presne tak. Sme šťastnejší, spokojnejší, uvoľnenejší a baví nás to. Je potrebné uvedomiť si, že byť každodenne tri hodiny na počítači či mobile nie je dôvod na radosť. Čo tak namiesto hodinového chatu s kamarátkou plného smajlíkov a prázdnych správ by ste sa stretli? Určite by to zmenilo nielen kamarátske puto, ale mali by ste o niečo plnohodnotnejšie a zaujímavejšie strávený čas. Každá sekunda človeka je neuveriteľne vzácna a všetci by sme si mali vážiť to, že môžeme robiť čo len chceme. Je však smutné, že niekto si chce čítať, ale kvôli slabej vôli si uvedomí, že ten čas trávil na internete, kde sa nedialo NIČ. Alebo že sa nestihne naučiť na dôležitú písomku, lebo s kamarátkou riešila lak na nechty alebo zadaného chalana, ktorý je len pastva pre vaše oči.


Priznám sa, že sama nie som s využívaním času expert, ale aspoň sa snažím a pracujem na tom. Jeden týždeň (čítala som DD5) vyzeral asi tak, že hneď po škole som bežala domov čítať si, potom som sa naučila a trochu pred spaním som bola na internete. Čítala som oveľa rýchlejšie a bola som so sebou spokojnejšia a viac "zažratá" do príbehu. Dnes keď sa poobzeráme okolo seba a polovica ľudí čumí do mobilu, sedí doma za počítačom, sleduje nezmyselné relácie a číta prihlúple články na internete. Niekedy mi je z toho až smutno, kam tento svet speje a že nikto si to nedokáže uvedomiť. Tento článok si možno prečíta len pár z vás. No možno aspoň jedného či dvoch by mohol ovplyvniť a zmeniť konanie či zmýšľanie. A aj to je niečo. Nehovorím, že na internet nemáme chodiť vôbec a že je to tá najhoršia vec na svete. Len si nemyslím, že je zdravé byť na ňom ( a stávať sa na ňom pomaly závislým) keď sa nič zaujímavé nedeje. Taktiež som chcela, aby sa každý z vás zamyslel nad sebou samým. Lebo je čas konať.

Či vás článok oslovil a o vašom hospodárení s časom mi môžete napísať do komentáru :)

piatok, 27. novembra 2015

Labyrint 2: Zhorenisko

Keď sa vystrašení tínedžeri dostanú z hrôzostrašného Labyrintu, myslia si, že už bude dobre. 
Omyl.
To najhoršie ich ešte len čaká... v Zhorenisku.

Autor: James Dashner                                                        
Počet strán: 344
Žáner: dystópia, sci-fi, romantický, dobrodružný
Vydavateľstvo: Yoli
Rok: 2015

Anotácia: 
Thomas veril, že útek z Labyrintu prinesie Flekárom slobodu, ale nemohol sa väčšmi mýliť. Život nie je ani zďaleka taký jednoduchý a ukazuje sa, že to, čo spočiatku vyzeralo ako koniec trápenia, je iba jeho začiatkom. Po krátkom oddychu sa Flekári stretávajú s mužom, ktorý výzorom pripomína potkana, a dozvedajú sa, že testovanie vstupuje do druhej fázy. Ich úlohou je za dva týždne prejsť cez najhorúcejšiu časť sveta – Zhorenisko. No Thomasova priateľka Teresa záhadne zmizne.
Na Zhorenisku neexistujú žiadne pravidlá. Flekári sa musia spoľahnúť iba na seba, nijaká pomoc nepríde a trestom za zlyhanie je smrť. CHAOS sa prostredníctvom nových premenných postaral, aby ich šance čo najväčšmi znížil.
Skúška v Zhorenisku otestuje silu priateľstva aj súdržnosti. Flekári musia čeliť aj novému nepriateľovi, ktorý je rozhodnutý prežiť aj za cenu toho, že by mal Thomasa a jeho priateľov zničiť.


Moje hodnotenie:
Na druhú časť Labyrintu som sa pustila hneď po dočítaní jednotky, pretože tá ma prekvapila a úplne ma pohltila. Čakala som opäť napínavé čítanie plné akcie, napätia a rýchleho spádu, no... nedočkala som sa. Aj pri tejto knihe som postrehla, že Dashner začne písať od takej osemdesiatej alebo stej
strany. Vtedy to začína mať grády a nejaký ten dej. Tá prvá tretina knihy je ako keby na rozpísanie sa. Nepociťovala som tam nič- ani napätie, ani pocit, že to chcem čítať ďalej... Len sa stále diali nejaké nepochopiteľné veci a tých otáznikov bolo už priveľa. Potom sa to však už rozbehlo a ja som opäť pociťovala tú istú atmosféru ako pri prvej knihe. 

Narozdiel od jednotky je Zhorenisko okorenené o viac lásky, medziľudských vzťahov, psychického rozpoloženia a ľudskosti. To sa mi naozaj páčilo. V prvej knihe mi to trošku chýbalo. Tu sa tie city už začali prevaľovať a zároveň sa aj začali rúcať. Viac sa tu skúšal rozum, keďže sa tu nachádzalo veľa klamstiev a záhadných informácií

Zhorenisko, podobne ako Labyrint, bolo tiež vymyslené naozaj originálne a nápadito. Dalo by sa povedať, že istým spôsobom to bol jeho pravý opak. Karty zamiešali aj pomätenci (ľudia nakazení
erupciou vo vyššom štádiu). Nemyslela som si, že až tak vstúpia do deja a síce boli len dvaja, obľúbila som si ich. Niektoré "staré" postavy ma zas sklamali a naozaj neviem čo si o nich mám myslieť. No niekto taký ako Minho alebo Newt ma nesklamali a žrala som ich hlášky, chovanie a všetko okolo toho. Tí zostali takí istí a za to som vďačná


Thomas sa mi v druhej časti zdal trošku menej odvážny (oproti jednotke) a svoje činy si aj päťkrát premyslel (väčšinou sa rebelom nestal). To mi naňho veľmi nesedelo, ale musím uznať, že poväčšine sa rozhodol správne. Aj tu boli deti skúšané psychicky a aj fyzicky. Takmer každým krokom pociťovali beznádej, ale nesmeli sa vzdať. Čím ďalej, tým viac nenávideli tvorcov a... zoznámili sa tu so svojími nepriateľmi. Teda ich misiou nebolo len prejsť Zhoreniskom čo najrýchlejšie a prežiť, ale aj poraziť súperov. 

Na konci bolo asi všetko- akcia, láska, napätie a aj pár odhalení. Napríklad taká situácia sa medzi Teresou a Thomasom zmenila (nepoviem akým smerom), čo ma prekvapilo. Ak ste však čítali jednotku a ste zvedaví ako sa to bude vyvíjať ďalej, neváhajte. Síce si myslím, že autor to niekedy naťahoval a nachádzali sa tam aj nudné pasáže, je tam viac lásky a to vám to vynahradí. Na jednotku to bohužiaľ nemalo a ja som naozaj zvedavá na posledný diel trilógie.


streda, 28. októbra 2015

Zuzka Šulajová: Zistila som, že priatelia a dobrí ľudia na nás čakajú všade na svete

Zuzku Šulajovú som pre vás už raz vyspovedala, no povedala som si, že teraz by to nebolo opäť na škodu. Nedávno vyšiel nový Paulin denník. Nielen o ňom, ale aj o Austrálii a kritike sa dozviete v rozhovore!



1. Aké to bolo pre teba opäť sa vrátiť do Pauliných denníkov? Ako sa ti písalo?

Veľmi ľahko. Od štvrtej časti je to totiž jeden ucelený príbeh rozdelený do troch častí, ktorý píšem v jednom kuse, bez prestávky - práve preto, aby som sa z neho nevytrhla. V tejto chvíli už robím finálnu šiestu časť a v duchu sa lúčim s postavami, ktoré sú so mnou od roku 2003...

2. Máš nejaké spisovateľské rituály? Napr., že len ráno alebo len s kávou v ruke?
Píšem zásadne dopoludnia, vtedy mi najlepšie myslí, mám najviac pokoja, som sama doma. Potrebujem ticho, aby som sa mohla a vedela prevteliť do svojich postáv. Inak nič takého - káva býva, ale len taká klasická dopoludňajšia, akú si dávam vždy, či už píšem, alebo nie.

3. Ako je všetkým známe, Austráliu si do denníka č.5 zakomponovala zo svojich vlastných skúseností a pocitov. Ako vnímaš túto krajinu a čo si v nej vlastne robila?
Všetko, čo som o Austrálii, národoch, vzťahoch, kultúre napísala v piatej časti, je realita. Opísala som Austráliu presne takú, aká je, môžete tomu veriť. Krajinu vnímam ako nádhernú zem, na ktorej spoznanie človek potrebuje niekoľko mesiacov, pretože je taká obrovská, že sa do nej zmestí celá Európa. Vzdialenosti sa tam vnímajú inak ako u nás. Pre nás je 30 km za prácou dosť veľa, tam je to akoby 5 km. Ja som študovala angličtinu a potom manažment, pracovala som v nemocničnej reštaurácii - tá je tiež verne opísaná v knižke. Strávila som tam len 9 mesiacov úplne sama, ako aj Paula, ale ja som sa vrátila pre rodinné problémy na Slovensku. Rozhodnutie odísť bolo najlepšie rozhodnutie v živote, nikdy nebudem ľutovať. Posunulo ma to ako človeka, aj ako spisovateľku, dalo mi to toľko, ako by nedali žiadne školy na Slovensku. Kamarástva s rôznymi národnosťami, komunikácia len v angličtine (ja osobne som nespoznala veľa Slovákov), problémy som riešila sama... Dozrela som tam, získala nadhľad, naučila som sa, čo je tolerancia (a mnohí by zistili, že si iba mysleli, že sú tolerantní), zistila som, že priatelia a dobrí ľudia na nás čakajú všade na svete.

3. Určite si sa tam aj ty stretla s rôznymi národnosťami. Ako ťa vnímali? A ty ich?
Austrália je multikultúrna krajina, nikto nerieši, odkiaľ si, aký si, ako vyzeráš, čo robíš, čím sa živíš -
všetko rešpektujú a berú ťa takého, aký si, aj keď (z pohľadu Slováka) vyzeráš hrozne, nie si tip top moderný, nemáš lukratívnu prácu. Si to ty, basta fidli, bodka. Sú priateľskí a otvorení. O Slovensku nepočuli, zato keď spomeniete Československo, alebo Poľsko, Česko, tak už vedia, skadiaľ si. Mňa tipovali na Turkyňu. A ja som sa zbavila našich typických predsudkov o takých národoch ako Indovia, Arabi, Srílančania, Libanonci. Sú úžasní, nesmierne zaujímaví, a ani moslimovia nie sú vôbec takí, ako to teraz propagujú média, na čo sa veľmi hnevám... Žila som s nimi, robila som s nimi, neponižovali ma, nebili, nenútili mi vieru, boli samá tolerancia a ústretovosť. Ak mi niekto pomohol, keď som mala problémy, tak oni. Nie Slováci, nie Bosnianci, ale najmä Indovia... a nechceli za to nič.

4. Vsadila si do príbehu aj nejaké nové reálne postavy či zážitky (napr z Austrálie)?
Áno, inšpirovala som sa skutočnými ľuďmi. Ind Vilas, Španiel Luis, Thajčanka Joan a mnoho iných Pauliných kolegov z práce naozaj existovali. Zážitky sú reálne napríklad dom v Granville, čiastočne Paulin druhý dom vo Westmead, skadiaľ ju majiteľka vyhodila (aj mne sa to stalo), aj majiteľka Paulinho posledného domu je podľa reality. Zažívala som veci, ktoré sa nedali nedať na papier. Akurát, že Paule som to v mnohom uľahčila, aby to nebolo skôr depresívne ako veselé. Reálne sú aj miesta, ktoré spomínam - až na cestu do Perthu, tú som neabsolvovala, iba som chcela, ale nevydalo.

5. Začala si už písať DD6? Predpokladám, že ho máš už poriadne premyslený...
Mám ho premyslený od začiatku až do konca. 3/4 je hotová.

6. Nemohla by si nás na DD6 aspoň trošku nalákať?
Všetko, čo doteraz nebolo ujasnené, napríklad Lukášove pohnútky na rozchod, jeho život v Anglicku, sa dozvieme v šestke. Tu sa Paula bude rozhodovať medzi životom na Slovensku a v Austrálii, založí si aj rodinu a budeme sledovať, aká je mama, aké má deti. Denník bude zase niečím iný, a tým nemyslím iba obsahový posun z mladej ženy na dospelú ženu, matku a manželku, ale aj niečo iné. Viac nechcem prezrádzať, lebo nedávno vyšla piata časť a mnohí si ju prajú až na Vianoce. Takže od januára budem ochotnejšia o šestke hovoriť viac.

7. Ako dobre vieme, DD6 je veľké finále. Čo bude potom? Uvažuješ o nejakom novom príbehu alebo nemáš ešte ani potuchy?
Myslím, že by som mala napísať ešte aspoň jeden samostatný román, aby som nebola len tá, ktorá iné ako denníky nepíše. Dlžím to sama sebe. Uvažujem nad historickým románom, mám rada dobrodružno-historické romány, ale ešte uvidím, je to ďaleko. Prioritná je šiesta časť denníka.

8. Niektorým neprajnikom sa zdá, že DD má už veľa dielov a zbytočne píšeš ďalej. Ako prijímaš hocijakú kritiku?
Nuž, kritika sa vždy človeka dotkne. Ale ak narážaš na kritiky na Martinuse, tie neriešim. Stačí mi pozrieť, ako sú napísané štylisticky a obsahovo, a hneď mi je nasné, čo to bude asi za človeka plného nenávisti, závisti, že asi nečíta, lebo o tom svedčia jeho vyjadrovacie schopnosti, a tiež sa mi zdá, že to píše jeden a ten istý človek. Navyše je anonymný. A ak niekto tvrdí, že to robím pre peniaze, potom mi lichotí. Ak z toho mám toľko peňazí, tak to znamená, že kniha sa vynikajúco predáva, mám
veľa čitateľov, je teda úspešná. Ďalšia vec, ak sa objaví neprajnosť, človek je asi ozaj úspešný. Každá úspešná osobnosť má totiž vela neprajníkov a ohováračov, všimnite si to. Je to taká smutná slovenská vlastnosť. Aj v Austrálii som si všimla, že len Slovania sa sťažovali, závideli a fňukali. Ostatné národy boli spokojné a vysmiate, nech sa dialo, čo sa dialo. Raz som prišla do školy zničená, že som toho mala veľa v práci, doma som upratovala, a predo mnou ešte 5 hodín jazykovky, a Španiel sa na mňa pozrel, že veď to je život, a čo? Úsmev a ideme ďalej! A Čech či Bosniak zvesil hlavu a vymenoval, aké neprávosti sa mu dnes od toho a toho človeka stali...
No a že dielov denníka už stačilo? A prečo by som nemohla byť prvá na Slovensku, kto napíše sériu kníh pre mládež, ktorá sa im vryla do srdca, rastú s ňou, zostane tu po generácie, postavám to dodalo dušu a charizmu, akú jedna kniha, ani dve časti, nedajú žiadnej postave... Kde by bol dnes Harry Potter, kebyže Rowlingová napíše len jednu časť? Bol by taký slávny? Pochybujem - nemal by totiž dušu, ktorú má vďaka sérii. Komu to vadí, nech ma nečíta, výber je bohatý. Ja svoje rozhodnutie neľutujem, dosť som si ho premyslela, než som sa do toho pustila. Niekoľko mesiacov som nerobila nič iné, len uvažovala.

Zuzke ďakujem veľmi pekne za rozhovor a zároveň jej prajem úspešné dokončenie posledného denníka :)

utorok, 20. októbra 2015

Labyrint: Útek

Keby si sa ocitol na úplne neznámom mieste s úplne neznámymi ľuďmi a nemal by si skoro žiadne spomienky, ako by si sa zachoval? 

Autor: James Dashner                                                            
Počet strán: 349
Žáner: dystopický
Vydavateľstvo: YOLI
Rok: 2015

Anotácia:

Keď sa Thomas preberie vo výťahu, jediné, na čo si spomína, je jeho krstné meno. Nemá nijaké spomienky na rodičov ani na domov. Pamäť má prázdnu, ale nie je v tom sám. Keď sa dvere výťahu otvoria, obklopia ho cudzie deti a privítajú ho na Fleku, čo je široký otvorený dvor ohraničený kamennými stenami. Podobne ako Thomas, ani Flekári netušia, prečo alebo ako sa sem dostali. Vedia iba to, že každé ráno sa otvoria obrovské dvere do Labyrintu za múrmi Fleku a večer sa opäť zavrú. A každých tridsať dní sa vo výťahu objaví nový chlapec. Flekári túžia vrátiť sa domov, ale zatiaľ nenachádzajú riešenie, ako sa dostať z labyrintu.

Lenže potom sa niečo stane: hneď na druhý deň po Thomasovi príde na Flek dievča, úplne prvé. Ešte ohromujúcejší je však odkaz, ktorý im doručí. Zdá sa, že Thomas je dôležitejší, než sám tuší. Ale na to, aby zistil, kto vlastne je, musí najprv odhaliť temné tajomstvá pochované hlboko vo svojej mysli a bojovať o život so zlovestnými mechanickými tvormi v Labyrinte.


Moje hodnotenie:

Na slovenský preklad som čakala veľmi trpezlivo a vôbec mi nevadilo, že každý sa do toho pustil buď v češtine alebo si pozrel film. To je jasný dôkaz toho, že som ani netušila aký je tento príbeh.
Na dystópiách som asi závislá, pretože každá jedna ma nadchne a dosť dlho ešte žijem v tom svete a rozmýšľam o príbehu. Nečakala som však, že na jedno posedenie prečítam takmer polovicu knihy.

Na Jamesa Dashnera si neviete urobiť názor po pár stranách. Prvých 30 vás totižto veľmi naťahuje,
všetko sa vlečie a vy vnútri pištíte, nech sa už niečo stane. Lebo tie malé náznaky predsa určite neboli náhody, že? No a po tom začiatku sa dostanete na kraj útesu a neskutočnou rýchlosťou sa spád deja začne stupňovať, zamotávať a ani si neuvedomíte, letíte spolu s ním... Zo začiatku som si myslela, že len vďaka perfektnému príbehu sa to dá čítať, lebo že James nemá až taký úžasný štýl písania. Omyl, má... neskutočný. Celá kniha je taká napínavá a premyslená, že vidno, že na nej pracoval 3 roky. Nesmiem zabudnúť pochvíliť preklad- názvy sa mi veľmi ľahko osvojili, dobre sa všetko čítalo a naozaj som zaň vďačná.

Ja osobne som si obľúbila veľa postáv (a to tam vystupuje až jedno dievča). Hlavného hrdinu, Thomasa, som od začiatku zbožňovala. Najviac som si na ňom vážila asi to, že bol veľmi bystrý, neopúšťala ho nádej a neustále myslel na ostatných, aj keď šiel na takmer istú smrť... Potom tu bol zlatý Chuck, dvanásťročný chlapec, ktorého som milovala a hrozne som si ho obľúbila. Newt a Minho sa mi zas páčili preto, lebo sa správali normálne, racionálne a Thomasovi verili napriek všetkému. Samozrejme, nesmiem zabudnúť na Teresu- bola som jej asi najviac vďačná, že priniesla do príbehu trochu ženskosti a veľa tajomstiev odhalila...

Neviem čo by som robila na ich mieste- kebyže som odrezaná od sveta, obklopená Labyrintom a beznádejou. Keď som sa nad tým zamyslela, je to čistý pocit úzkosti a smútku. Preto som po celý čas ľutovala každého jedného, že sa tam dostal. Aj nenávidené postavy. Na nič mi bolo tiež z toho, že si nikto nič a na nikoho nepamätal- nikto nevedel okrem svojho mena o sebe takmer nič, nepamätali si
rodičov, priateľov, svoj starý život a ani vek... Teda ani čitateľ nevedel nič a neustále mi vírili v hlave otázky: A prečo tam sú? Kto ich tam poslal? A prečo toto? Tamten niečo netají? Prečo si nemohla spomenúť? A prečo ho to nenapadlo skôr? A nedalo by sa niečo vymyslieť? A prečo si nevedia spomenúť? A prečo? Prečo? PREČO? Dashner nás po celý čas drží v napätí, ale otázky pribúdajú. Niečo mi hovorí, že finále bude veľkolepé. A práve vďaka Terese a Thomasovi sa všetko začalo brutálne hýbať,začali sa objavovať nové veci, nádej a čo je hlavné... začali si spomínať a zistili o sebe veľkú pravdu. 

Celý príbeh s Labyrintom, Plačlivcami (roboty žijúce v Labyrinte), systémom na Fleku a postavami sa mi postaral o perfektné čítanie, pri ktorom som vedela vypnúť od reality a totálne som sa zažrala do príbehu. Bola som napätá, zvedavá, smiala som sa na niektorých hláškach, no aj som plakala. Na posledných stranách sa konečne niektoré veci začali odkrývať a potom sa idete zblázniť, lebo nemáte dvojku. Neviem čo by som knihe vytkla, možno, že by mohla byť hrubšia. Ale je dokonalá taká, aká je.

Ak váhate, či sa zoznámiť s týmto príbehom je dobrý nápad, neváhajte. Ja som niekedy začala zamýšľať, či sa mi to nepáči viac ako Divergencia... a nebolo to len kvôli postavám a systému, ale vďaka originalite príbehu. Na konci som sa definitívne rozhodla, že si idem okamžite objednať druhú a tretiu časť, o chvíľu sa do nich pustím. 


Filmové spracovanie som si pozrela tiež a síce bolo naozaj super, kniha sa mi páčila ešte viac- niektoré scény či odôvodnenia boli oveľa lepšie a tiež som s postavami viac splynula, no nemôžem povedať, že by bol priemerný. Ak som vás teda aspoň trochu nalákala, nečakajte. Prečítajte si príbeh o strachu, ľudskej psychike a vzťahoch, ale aj o tom, že hrdina má odvahu aj na tom najhoršom mieste na svete.



nedeľa, 11. októbra 2015

Džínsový denník 5

Určite je už všetkým známe, že piaty Paulin denník je na svete a tá sa teda poriadne rozpísala! Veď má aj o čom- tentoraz sa dej nebude motať na Slovensku, ale rovno v Austrálii!! 

Autor: Zuzka Šulajová                                                                 
Počet strán: 584
Žáner: realistický, denník
Vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ
Rok: 2015 

Anotácia: 
Piate pokračovanie kultovej série. Odkedy sa Paula rozišla s Lukášom, jej život akoby stagnoval. Potom však Patrik príde s návrhom, aby s ním išla navštíviť brata do Sydney. Paula spočiatku odmieta, ale nakoniec odcestuje spolu s Denisou, ktorá práve rieši osobnú drámu. Paula sa prekvapivo rozhodne zostať v Sydney celkom sama. Spoznáva rôznych ľudí, rôzne kultúry, cestu jej skrížia problémy, ale aj chalan, ktorý jej pomôže – paradoxne i roztápať ľady medzi ňou a Lukášom. Paula sa bude musieť rozhodnúť: ostane žiť v cudzej krajine alebo sa vráti na Slovensko, kde je všetko hore nohami? 

Môj názor: 
Na piaty Paulin denník som sa neskutočne tešila celý rok. Na tejto sérii som vyrastala a síce som dnes už staršia, je to moja slovenská nezabudnuteľná srdcovka. Veľmi som sa tešila, že opäť pocítim ten známy pocit, keď budem čítať riadky Paulinho denníka, že sa budem smiať, cítiť motýle v bruchu... 

Oproti ostatným denníkom je tento určite najhrubší a okrem toho sa líši aj tým, že sa dej odohráva v Austrálii. Autorka tam sama žila určitú dobu a z jednotlivých opisov prírody, mesta, atmosféry a samej Austrálie, bolo cítiť, že tam naozaj bola. Budovy a miesta sa mi teda ľahko a jasne vytvárali v mysli. Toto bolo určite jedno z plusov. Austrália tam bola vykreslená realisticky a niekedy som mala naozaj pocit, že som tam spolu s Paulou

Hlavná hrdinka nám teda už poriadne vyrástla a spolu s vyšším vekom má aj väčšie starosti. Rozchod s Lukášom stále mierne bolí a stále naňho spomína. Síce si našla prácu čašníčky a nikoho nemá, keď uvidí Lukáša s inou, vždy je tak trošku... ranená. Práve preto sa rozhodne ísť na Austrálie- na dobu neurčitú, úplne sama. Spočiatku tam bude spolu s Denisou a Patrikom, no neskôr bude musieť prežiť sama ako prst na opačnej pologuli. Tam sa spoznáva s novými ľuďmi, národnosťami a zdokonaľuje si angličtinu. Okrem nových priateľov spozná Paula aj chalana, ktorý jej pomôže... ale je Paula pripravená na vzťah, ak na Lukáša ešte nezabudla? Príhody z austrálskeho prostredia boli doslova nabité slnkom, horúčavou a angličtinou. Bolo zaujímavé čítať, ako cudzie národnosti reagujú na Slovensko a aj to, že v cudzine je každý sám za seba a charaktery sa ukážu už dosť neskoro... 


Síce Paula má už cez dvadsať a nie je tínedžerka, tento denník nestratil svoje čaro a čítal sa veľmi dobre. Prvých sto strán som čítala extrémne pomaličky, ďalších, takmer 500, som zhltla a užívala si to. Je vidieť, že nám známe postavy sa psychicky vyvíjajú a dozrievajú. Okrem Pauly napr. aj taká Denisa, ktorá urobila veľa šialených rozhodnutí, no konečne urobila to, čo chcela. Dej sa zväčša odohráva mimo Lamača, no Paula má vďaka internetu neustály kontakt s priateľmi a rodičmi a vyzerá to tak... že sa všetko obrátilo dole hlavou. Z Rišových hlášok som niekedy naozaj nemohla, Patrik bol ako vždy zlatý chalan a aj jemu sa otvárajú nové možnosti no a Lukáš- stále je to ten istý namyslený egoista, no konečne si začne uvedomovať chyby a zamýšľať sa nad sebou... 

Ak si myslíte, že piate pokračovanie je určite oničom a zbytočne autorka napísala ďalšiu časť, ste na omyle. Na takmer šesto stranách sa odohráva krásny príbeh z Austrálie, s novými postavami, nerozhodnosťou a s takmer explóziou emócií. Aspoň vidíme aký je život v cudzine. Slovenský slang, teda reč mladých, Paulu neopustil a možno práve vďaka tomu sa číta ľahko a naozaj veľmi rýchlo. Tí, ktorý džínsové denníky milujú, by si zaručene mali prečítať aj tento. Ku koncu nechýbali zvraty, komplikované situácie a šokujúce rozhodnutia, čo mi poriadne drásalo nervy. Samotný koniec mi pripomína takú seknutú scénu, no práve on vás určite presvedčí, že posledný, teda šiesty denník, musíte mať prečítaný. Osobne je mi ľúto, že už o rok bude všetkým týmto postavám koniec, no zároveň ich už bolo dosť. Autorke ďakujem a zároveň gratulujem, lebo všetky knihy sú úžasne napísané a aj vďaka nej slovenskí čitatelia viac čítajú a milujú slová


nedeľa, 20. septembra 2015

Trón zo skla

Nová fantasy séria práve odštartovala so svojím prvým dielom- Trónom zo skla. Vráťme sa do obdobia kráľov, mečov a zabudnutej mágie. Zoznámme sa s najznámejšou nájomnou vrahyňou- Celaenou Sardothein, ktorej sa práve podarilo dostať preč z najhoršej väznice na svete na... možno ešte horšie miesto. 

Autor: Sarah J. Maas                                                                               
Počet strán: 373 
Žáner: fantasy, romantický 
Vydavateľstvo: Slovart 
Rok: 2015 

Anotácia: 
Celaena Sardothien bola niekedy najobávanejšou vrahyňou na svete. Každý sa jej bál. Až dokým ju niekto nezradil. A tak sa ako osemnásťročná dostala do najhoršieho väzenia- do Endovieru. Je tam všetko, čo si nechceme predstaviť- chlad, hlad, utrpenie, bolesť a beznádej, že oči už neuvidia denné svetlo. Raz sa jej skoro podarilo ujsť... lenže len skoro. 


Jedného dňa si po Celaenu príde korunný princ Adarlanu so svojím sprievodom. A navrhne jej neobyčajnú ponuku- ak sa jej podarí zvíťaziť nad 23 vrahmi, zlodejmi a vojakmi, stačí, aby vraždila pre kráľa 4 roky a bude slobodná. Navždy slobodná. Táto ponuka sa neodmieta, keďže v Endovieri má takmer istú bolestivú smrť

Keď Celaena ponuku prijme, spolu s nevystatým kapitánom Chaolom, korunným princom Dorianom a sprievodom, bude putovať až do nenávideného kráľovstva- do Adarlanu. Adarlan zničil všetko dobré, všetku mágiu a Celaena by najradšej zabila kráľa ako prvého. No to nesmie. Stačí jej zabiť nejakých 23 amatérov, odslúžiť si 4 roky a bude slobodná. Navždy. Lenže veci sa začnú komplikovať a pomedzi súboje sa začnú pliesť mŕtvoly súťažiacich, vedľa ktorých budú vždy krvou napísané nebezpečné wyrdruny. Nikto totiž netuší, že v kráľovstve sa ukrýva jedno veľké zlo, ktoré dokáže takto nechutne zabiť hocikoho. 

Okrem nepriateľov si však osemnásťročná vrahyňa nájde aj priateľku, princeznú Nehemiu, ktorá bude jej bútľavá vŕba, no je aj veľmi tajomná. A či sa jej to páči alebo nie, aj s jej osobným strážcom Chaolom si už nebudú liezť na nervy... No čo je najneodpustiteľnejšie, zblíži sa s chlapom, ktorého by mala nenávidieť a spolu s ním by mala zabiť aj jeho celú rodinu- princom Dorianom. Atmosféra tejto fantasy knihy s nádychom histórie a mágie vás nenechá dlho chladným a čoskoro sa do tohoto príbehu a postáv zamilujete



Moje hodnotenie: 
Táto kniha má úplne bombovú obálku! Perfektne vystihuje hlavnú hrdinku- nebezpečnú a jemnú a takisto aj atmosféru. Pri pohľade na tie farby mi je až zima a počujem svišťanie mečov. No o to presne ide! Nemôžem povedať nič iné, že obálka je úchvatná (až na ten nadpis, keďže sa mi kvalitne zošúpal)! Väzba je tiež veľmi pohodlná- taká akurát do ruky. A vďaka vhodnému písmu a veľkosti strán sa príbeh číta naozaj ako rozprávka. Ako príloha je v knihe mapka tohto sveta a síce na prvý pohľad vám nič nebude hovoriť, keď som sa na ňu pozrela asi po takých sto stranách veľmi mi to pomohlo na predstavenie si vzdialeností a miest.



Autorka knihy- Sarah J. Maas
Sarah J. Maas ma šokovala už od prvej strany- veľmi rýchlo ma vtiahla do deja a zaujala. Vedela som sa na čítanie sústrediť aj keď som bola v škole, či autobuse- to sa mi často nestáva, skoro vždy potrebujem hrobové ticho. Síce prvých strán ma neskutočne bavilo, nemala som v sebe taký ten pocit, že toto je jedna z mojích naj naj kníh... ten pocit sa dostavil až neskôr. Tiež bolo fajn, že je príbeh vyrozprávaný z tretej osoby a tak sa zoznamujeme aspoň trošku s Chaolom, Dorianom a... zlými postavami. Príbeh bol napísaný naozaj pútavo, romanticky a aj akčne. Užívala som si každú stránku a bolo mi hrozne ľúto, že koniec knihy sa blíži. Svoje čaro malo aj toto historické obdobie, kde neexistovali žiadne mobily, či internet. Iba knihy, meče, kúzla a tajomstvá

Postavy a vzťahy medzi nimi boli také napäté s iskierkou lásky a tajomstva, že som sa nevedela rozhodnúť komu držím palce. Ale pekne po poriadku:
Celaena bola síce vrahyňa a bola na vraždenie vycvičená od mala, ale v sebe tiež skrývala city, smútok, jemnosť a eleganciu. Síce vedela niekomu chladnokrvne zlomiť väzy, tiež chránila šteniatka a milovala knihy. A bola zraniteľná. Niekedy som sa šúľala od smiechu na jej komentároch alebo jej totálnych "steroch", ktorými každého zaklincovala. 

Dorian sa mi páčil v tom, že bol iný ako jeho otec či matka. Bol sám sebou a asi ako jediný nevidel v Celaene to monštrum čo zabíja, ale utrápené dievča, ktoré už v osemnástich pocítila Endovier na vlastnej koži. Bol celkom milý a vtipný. Niekedy autorka prerozprávala veci z jeho pohľadu a bola naozaj zábava čítať to. Medzi ním a Celaenou vytvorila také napätie a príťažlivosť, že som sa len škerila, tešila, výskala a prosila, aby boli už konečne spolu, lenže...
na scénu zavítal aj Chaol, ktorý u mňa nezaostával až tak ďaleko za Dorianom. Síce nevedel prejaviť tak city ako princ, bol tiež úžasný a kvôli nej obetoval naozaj veľa. Z jeho minulosti bolo tak ceruzkou načrtnuté, čo asi zažil, lenže to je všetko. Po celý čas som vlastne držala palce raz jednému, potom druhému a odrazu obidvom. Pre mňa to bolo možno ešte ťažšie ako pre Celaenu, ale nech...


Musím priznať, že táto kniha ma dostala a doslova pištím po ďalšej časti. Musím ju mať! Tento príbeh je taký originálny, úžasný a prepracovaný, že ho milujem. Milujem Celaenu, Doriana, Chaola, Nehemiu... jednoducho všetkých. Bolo tam okrem lásky a zabíjania aj dosť mágie a tajomstiev... bolo to jednoducho úžasné! Už teraz sa neviem dočkať ďalšej časti, takže dúfam, že to bude čoskoro.


Sarah J. Maas túto knihu písala približne desať rokov, takže je naozaj vyčistená, prešperkovaná a premyslená. Cítiť to aj z opisov, myšlienok a dialógov. Naozaj odporúčam a priznávam, že je to moja nová závislosť.


nedeľa, 6. septembra 2015

Sto mien

Čo by ste urobili, keby vám vaša zomierajúca šéfredaktorka zanechala zoznam so sto menami bez jediného odkazu? S menami úplne neznámymi a bez súvislostí? 
Novinárka Kitty sa pustí do pátrania a okrem nových priateľov spoznáva aj samú seba.

Autor: Sto mien                                                                                                   
Počet strán: 302
Žáner: romantický s peknou myšlienkou
Vydavateľstvo: Slovart 

Rok: 2013 

Anotácia: 
Kitty Loganová je novinárka časopisu Etcetera, ktorý založila jej najlepšia priateľka Constance s manželom Bobom pred desiatimi rokmi. Constance bola vždy výnimočná- mala iný pohľad na svet, jej články skrývali myšlienku a pri rozhovoroch sa pýtala také otázky, aby odpovedajúci povedal aj niečo, čo vlastne nechcel vyzradiť. Mala aj výnimočný vkus a bola neuveriteľná bordelárka. So svojím manželom Bobom založili uznávaný časopis, ktorý síce nečítal každý druhý Ír, ale takmer každý ho poznal, bol na úrovni a mal šťavu. Keď do neho prišla Kitty, Constance v nej videla potenciál. Zamestnala ju a stali sa najlepšími priateľkami, aj keď Constance bola staršia.
A teraz Constance umierala. Na rakovinu. 


Keď ju raz príde Kitty navštíviť, opýta sa jej, že či existuje nejaký článok, ktorý vždy chcela napísať, ale neurobila to. Odpoveď pre ňu bude zoznam so stovkou mien, ktorý na prvý pohľad vôbec nič nespája. Lenže keď ho konečne Kitty nájde doma u Constance, nestihne jej vysvetliť čo s ním má robiť, lebo... už bolo neskoro. Bola navždy preč. 

Okrem zoznamu bude Kitty trápiť ešte niečo- za sebou má neospravedlniteľný škandál o ktorom momentálne debatuje celé Írsko, má namierené na súd a ľudia jej to škaredými činmi a článkami len pripomínajú. V podstate má obdobie sucha- nevie nič dobré napísať, hrozí jej výpoveď z časopisu a hryzie ju svedomie. 


Čo považoval za logické,
pre Constance logické nebolo.

No možno práve tento zoznam jej je súdený- aby sa vzchopila, zabúdala na najlepšiu kamarátku len v tom najlepšom, stretla lásku a napísala článok, s ktorým sa opäť vráti na vrchol. Nezostáva jej nič iné, iba s mobilom pri uchu a zápisníkom v ruke zistiť, čo je jej úlohou. Aby objavila nielen tajný odkaz od Constance, ale aj seba samú. 

Moje hodnotenie: 
Od C. Ahern som ešte čítala jej populárnejšiu knihu- S láskou Rosie, ktorá ma milo prekvapila. Teda keď som dostala túto knihu, bola som pomerne zvedavá a pustila som sa do nej asi tak po polroku. Síce má jednoduchú, ale jemnú obálku, viac ma zaujala tá anotácia. Cítila som z nej úžasný príbeh, kde treba čítať medzi riadkami. Ahernová podľa mňa píše tak citlivo a dojemne so skrytou myšlienkou, miestami mi trošku aj pripomínala Greena.


Táto kniha neprevŕšila S láskou Rosie, ale som rada, že som si ju prečítala. Hovorí ju síce rozprávač a s Kitty sa teda človek až tak super neoboznámi, bol to fajn príbeh. Taký pohodový- ako uliaty na jesenné upršané večery


Všetci robíme chyby, niekto väčšie, niekto menšie,
ale nikto z nás nie je dokonalý.
Využívame ich na to, aby sa z nás stali lepší novinári,
a čo je dôležitejšie, aj lepší ľudia.

Knihu som čítala približne šesť dní a čítala sa mi tak inak. Nebolo to napínavé, ani na každej strane zaláskované a vôbec som nelipla na každej strane. No je to tak ľahko a pekne vyrozprávané, že som čítala a čítala a odrazu som prišla, že som prečítala sto strán. Pritom sa tam toho ani veľa neudialo, ani tam nebolo nič prevratné, ale už som mala za sebou tretinu knihy. 


Tá prvá tretina sa tak trochu vliekla a oboznamovala ma s Kittinou kariérnou a aj psychickou stránkou. A vôbec som jej nezávidela. Nebola v ľahkej pozícii a keď konečne dostala do rúk ten zoznam, trošku sa to začínalo hýbať. Odrazu na scénu prišli ďalšie postavy, výčitky svedomia a ostré situácie, že som si pomyslela, že to nebude taká strata času. Dodnes vlastne neviem ako som tú knihu prečítala, tak mi to zbehlo, keď som mala čas. Pôvodne som si myslela, že to bude také slabšie, ale po dočítaní som si uvedomila, že treba čítať medzi riadkami a zamyslieť sa nad celým príbehom. A celý sa mi odrazu začal páčiť

Meno Kitty ma neskutočne vytáčalo, lebo stále som mala pocit, že z dakade vyskočí mačka a bude pýtať granulky. To meno mi tam vadilo a dráždilo ma, ale prežila som. Síce s hlavnou hrdinkou som sa až tak nezoznámila a v podstate nemala vykreslené nejaké charakteristické črty, bola taká priemerová. Nachádzala sa v zlom období svojho života, veľa ľudí ju zradilo a tak trochu som ju aj obdivovala. Nie vždy som sa s ňou zhodla, ale mala som ju rada. Aj keď z pohľadu kritika to bola na hl. hrdinku taká sivá myška a nebola ničím výnimočná (a teraz mi napadlo, že to asi malo nejaký dôvod...aha), mala som ju rada a okrem mena mi an nej nič neliezlo na nervy.
Steve bol Kittin najlepší priateľ asi od vysokej, bol tiež novinár. On mi prišiel taký normálnejší a takého chlapa by som uvítala aj ja. Bol to pravý kamarát, aj keď na konci ma trochu autorka prekvapila, ale... nevadilo mi to.

V príbehu bolo naozaj celkom veľa postáv, no mali by ste sa s nimi zoznámiť aj vy. V prvom rade, boli to obyčajní ľudia s neobyčajnými príbehmi. Inováciou bolo aj to, že láska nehrala hlavnú úlohu. Autorke napadla krásna myšlienka- že aj ten najobyčajnejší človek má krásny životný príbeh a určite nie je nudný.
Celkovo knihu hodnotím na 3,5 hviezdičky, lebo bola to taká lepšia oddychovka. Určite je to asi najvhodnejšia knižka na upršaný večer s čajom v ruke. Z tej väzby som síce mala občas nervy, ale obsahuje naozaj pekný príbeh. Až ma to zaskočilo, aj dojalo. Myslela som si, že to bude dosť slabé, ale vôbec nebolo. Aherová knihu napísala krásne a skrýva v sebe aj neobyčajný príbeh obyčajných ľudí. 



štvrtok, 3. septembra 2015

Vyhodnotenie letnej narodeninovej súťaže

Určite pár z Vás, ktorí ste sa zapojili, čaká na výsledky. Tentokrát sa súťažilo o knihu Kruté leto od Alyson Noel, ktorú som aj ja čítala. Keďže blog slávil rok v auguste, celkom sa hodilo, aby bola táto kniha výhrou- lebo je o lete. Zapojilo sa vás deväť a síce to číslo nie je veľmi vysoké, potešilo ma. Bola som rada aj za to, že ste sa pekne rozpísali a napísali mi o vašich vedomostiach v oblasti cudzích jazykov. Všetkým vám veľmi pekne ďakujem za účasť, vážim si to a aj to, že ste venovali nejaký ten čas komentáru. Takže výherkyňou je:

Natália Bednárová 

Ešte raz každému súťažiacim veľmi pekne ďakujem a ak ste nevyhrali, nesmúťte. Chystám vianočnú súťaž, tak sa tešte :) 
Výherkyni srdečne blahoželám a prosím, aby mi napísala adresu do správy na facebooku. 




utorok, 1. septembra 2015

Mačka medzi holubmi

Opäť som siahla po detektívke od legendárnej Agathy Christie, ktorej príbeh má veľa nitiek, súvislostí a samozrejme... vrážd. 
V prostredí dievčenskej školy sa objavia mŕtvoly učiteliek, nikto však netuší, že sa to všetko začalo dávnejšie. Ženské vzťahy, závisť a bohatstvo hrajú hlavnú rolu. 

Autor: Agatha Christie                                                    
Počet strán: 207
Žáner: detektívny 
Vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ
Rok: 2015 

Anotácia: 
Pred politickým prevratom v štáte Ramat, sa princ Ali rozhodne ujsť z krajiny spolu so svojím najlepším priateľom Bobom a rodinným bohatstvom v podobe drahokamov. Nenápadný útek z krajiny majú obidvaja veľmi dobre premyslený, akurát musia ešte niečo vymyslieť, aby drahokamy opustili krajinu, ale nie s nimi. 
O pár dní na svet príde informácia, že Ali spolu s pilotom Bobom umreli pri tragickej nehode kvôli nebezpečnému počasiu v horách. Ale drahokamy sa nenašli.  

O niečo neskôr sa začne nový semester v prestížnej dievčenskej škole- v Meadowbanku. Učiteľský zbor je čisto ženský, rovnako ako študentky. Jediní chlapi v okolí sú dvaja záhradkári- jeden mladší príťažlivý a druhý starý a skúsený. 
Ako isto vieme, ženské vzťahy nemusia byť vždy najideálnejšie a najmilšie. Ku pôvodným profesorkám pribudnú nové, ako aj sekretárka školy. Tu predsa nejde len o učenie, ale aj o to, kto povedie školu ďalej, kedže sa riaditeľka chystá odísť

Niekoľko mŕtvych v tomto príbehu pekne zamotá nitky a na prvý pohľad úplne nelogické situácie sa stanú kľúčmi k rozlúšteniu prípadu. Po učiteľkách začne mať obavy aj študentka Julia, ktorá vyhľadá na pomoc Hercula Poirota, právom sa totiž obáva o vlastný život. 
Či je len jeden vrah a kde sa podeli diamanty, vám vysvetlí na záver legendárny detektív, ktorému nič neujde.

Filmové spracovanie knihy.
Moje hodnotenie: 
Už zo začiatku textu bolo cítiť, že túto detektívku napísala Christie- rýchle opisy, vety, kde treba hľadať skrytú myšlienku a veľa tajomných nitiek sa postaralo o to, že niečo cez dvesto strán mi ubehlo ako voda. Prečítala som ju za jeden deň. Musím však podotknúť, že predsa len sa trošku líši od ostatných- v tejto sa Hercule Poirot objavil až päťdesiat strán pred koncom, čo ma dosť sklamalo. Tešila som sa na Poirotove vyšetrovanie a on tam skoro ani nebol a hneď na to ako sa ukázal, už mal prípad vyriešený...

Prostredie dievčenskej školy bol podľa mňa veľmi dobrý nápad- hemžilo sa to tam ženskými priateľstvami, tajomstvami a bolo ich tam naozaj veľa. Kus príbehu bol zakomponovaný aj do ďalekej krajiny- do Ramatu. Síce na prvý pohľad sa zdalo, že to spolu vôbec nesúvisí, boli by ste prekvapení, čo všetko  tam bolo prepletené.

Po vžití sa do dvoch prostredí prišiel na rad vyšetrovateľ Kelsey, ktorý nebol na zahodenie, ale predsa to nebol sľubovaný Poirot. Až po takej stej strane sa konečne stalo niečo trestné... vražda. Po celý čas som uvažovala, ako to asi mohlo byť. A síce moja téza sedela a nebola až taká hrozná- samozrejme, že nesedela a ku koncu som bola parádne prekvapená. V príbehu sa objavili tri vraždy učiteliek, čo malo aj následky- rúcanie povesti prestížnej školy, menej kandidátok na riaditeľku a takisto aj zbavenie sa osoby, ktorá až priveľmi snorila za tajomstvami. V podstate mala každá jedna profesorka nejaký motív, o to viac, že ani jedna mŕtva nebola vyslovene obľúbená.

Mačka medzi holubmi je aj dosť výstižný názov- niekde v škole bola totiž mačka zabijak, ktorá kántrila ostatné holuby. A celý čas sa pokúšate prísť na to, kto to bol- či nejaká študentka, nová alebo stará pracujúca... A možno keby jedna niečo povedala polícii, prežila by. Nemala nič tajiť. Samozrejme, že keď ide o drahokamy, ani tá najrozumnejšia žena nezostane taká aká bola, ale nechá sa zmanipulovať.

Od Christie som predtým čítala ešte Poirotove Vianoce a Vraždu na golfovom ihrisku, no jednoznačne bola najlepšia kniha Poirotove Vianoce. Osobne som od tejto knihy očakávala viac- predsa len, je to Agatha Christie! Nehovorím, že to bolo zlé, ale nebolo to niečo úžasné. Vadilo mi, že Poirot sa objavil dosť neskoro a rozuzlenie ma síce prekvapilo, ale nachádzalo sa v mojich tézach. Možno to bolo tým, že pozerám a čítam veľa detektívok a tak nejako som to vytušila. Myslím si, že Agatha má určite aj lepšie detektívky, aj keď táto nebola na zahodenie. Po Poirotových Vianociach som tiež čakala niečo geniálne a možno práve tomuto som mala až príliš veľké očakávania. Niekoho iného možno nadchne, čo ja viem. Dávam tomu nezvyčajné tri a pol hviezdičky, lebo od knihy som sa síce nevedela odtrhnúť, ale očakávala som niečo ešte brilantnejšie.