sobota 23. septembra 2017

Spisovatel jako povolání

Myšlienky, názory, teórie o knihách, spoločnosti a spisovateľstve podané jedným z najznámejších japonských spisovateľov- Harukim Murakamim. 

Autor: Haruki Murakami                                                          

Počet strán: 223
Žáner: eseje, texty 
Vydavateľstvo: Odeon 
Rok: 2017 
Jazyk: český 

Pôvodná anotácia: 
Haruki Murakami nedává rozhovory, nerad se fotí, a taky připouští, že poměrně nerad rozebírá to, co napsal. Přesto napsal knihu, v níž se vyjadřuje k tématu spisovatelství. Nejsou to eseje v pravém slova smyslu, autor volí takovou formu, jako by šlo o rukopisy připravovaných přednášek – jako by přede mnou v malé přednáškové síni sedělo třicet až čtyřicet lidí a já k nim promlouval co možná nejpřátelštějším tónem… Několik kapitol z této knihy vyšlo původně v japonském literárním časopise Monkey. Nejsou to však texty na objednávku, jak autor upozorňuje, ale texty, které vznikaly spontánně a které spisovatel psal pro sebe samotného. Můžeme je tedy vnímat jako kompilaci názorů na to, jak se píše literatura. 

Moje hodnotenie: 
Priznám sa, že som od Murakamiho ešte nič nečítala. Poniektorým môže pripadať zvláštne, že som siahla po knihe, kde rozpráva o svojom živote a písaní, ale ja si skôr myslím, že som nespravila zle. Mám pocit, že prostredníctvom týchto textov má čitateľ perfektnú príležitosť spoznať Murakamiho aspoň trošku. A pochopiť ho ako autora. Nedá sa povedať, že som od tejto knihy mala nejaké očakávania, ale bola som na ňu zvedavá, pretože jeden z najvýznamnejších japonských spisovateľov sa rozhodol napísať o tom ako píše a čo to obnáša. Chcela som vedieť ako vníma samého seba, akú literatúru číta, aké ma zvyky, čo si o písaní myslí a pod... Určite ma tí, čo píšu tiež, aspoň teda články, chápu. 

Toto dielko, súhrn spovedí, nie je dlhé, ale mohlo by byť. Nedokážem čítať hocijakú knihu vždy a všade- ale túto by som čítala ešte aj po tme. Je to jedno plynulé rozprávanie rozdelené na tematické časti: Murakami hovorí o svojich začiatkoch, o prekladoch, o postavách, školstve, jeho metódach písania... Doslova som mala pocit, akoby sedel vedľa mňa a pokojným hlasom mi rozprával o svojom živote a zároveň o svojej práci. Povedala by som, že sa tu nachádza mnoho autobiografických prvkov v podobe spomienok či názorov. Vďaka tomu som mala aspoň nejakú šancu vnímať Murakamiho ako osobu, ľudskú bytosť, ktorá sa živí písaním. 

Haruki Murakami spolu so svojou manželkou

Ako som sa neskôr dozvedela (a ako sa o tom v knihe zmienil častokrát aj on sám), tak tento autor je introvert, ktorý rád pracuje sám a veľa. Z toho dôvodu väčšinou odmieta účasť na autogramiádach, podujatiach či diskusiách. Maximálne tak za rok. Preto si myslím, že je veľmi vzácne, že sa rozhodol publikovať toto dielko. Jeho štýl a rozprávanie ma doslova očarili. Nepripomína mi to nič, lebo s ničím podobným som sa ešte nestretla. Pravda, môže to byť preto, lebo píše v japončine, ktorá môže mať úplnú inú logiku rozprávania (ak nie, tak pardon, ale vôbec nemám žiadne poznatky o japonskom jazyku). Píše tak chytľavo, premyslene a k veci. Nerozpisuje zbytočné omáčky, ktoré nikoho nezaujímajú. 

Dosť som sa bavila predovšetkým na tých pasážach, kedy hovoril o svojich skúsenostiach s kritikmi či redaktormi. Takmer žiaden z nich (teda aspoň z jeho rozprávania) nepatril medzi jeho fanúšikov a častokrát ho počastovali ostrou kritikou. Taktiež sa vyjadruje o rôznych príhodách a podnetoch, ktoré sa mu zaplietli do cesty počas písania jeho kníh. Jedna mala byť pôvodne len poviedka, ale nakoniec sa z toho vykľul román. A z jeho prvej publikovanej knihy vôbec nemalo byť čítanie pre verejnosť. Jeho cesta, životný príbeh, ma naozaj v mnohom inšpirovala a donútila ma zamyslieť sa nad rôznymi vecami. 


Dovolím si povedať, že toto by malo byť povinné čítanie pre aspirujúcich autorov a pre tých, ktorí radi píšu alebo aspoň ich knihy a písanie zaujíma. Neviete si predstaviť ako mi Murakamiho rozprávanie na mnoho vecí zmenilo názor a taktiež pomohlo. Som si istá, že túto knihu si ešte prečítam niekoľkokrát, lebo veľmi ma to bavilo a každou stranou usmerňovalo. Malé poznámky by som však mala k "doslovu" od pána redaktora, ktorý mi tam vôbec nepasoval a takmer v ničom som sa s jeho slovami nezhodla... Každopádne knižka Spisovatel jako povolání je prekrásna kniha, dokonca mám ten naivný pocit, že Murakamiho som spoznala "osobne". Na záver by som chcela vyjadriť úprimnú vďaku autorovi a pánovi prekladateľovi, lebo som si istá, že bez jeho práce by sa to nečítalo tak ľahko a vášnivo. 



streda 20. septembra 2017

Zber kostí

Vitajte v budúcnosti, vo svete, do ktorého sa rodia rôzne typy jasnovidcov. Nemyslite si však, že je do dobré. V skutočnosti je to to najhoršie, čo sa vám môže stať. 

Autorka: Samantha Shannonová                                                      

Počet strán: 368
Žáner: fantasy
Vydavateľstvo: Tatran
Rok: 2013

Pôvodná anotácia: 
Svet fantasy si uzurpuje nový druh autoriek. A na ich čele stojí Samantha Shannonová, výnimočná mladá autorka s veľkými ambíciami a neskutočnou fantáziou. Jej román Zber kostí v predstavuje podmanivú hrdinku – mladú ženu, ktorá sa učí ovládať svoju moc vo svete, v ktorom ju o všetko pripravili.
Píše sa rok 2059. Viacero významných svetových miest ovláda bezpečnostná mocnosť Scion. Paige Mahoneyová pracuje v zločineckom podsvetí Scionského Londýna ako súčasť tajnej bunky, známej pod menom Sedem pečatí. Má nezvyčajnú prácu: nabúrava sa do myslí iných ľudí a získava informácie. Paige je tuláčka po snoch, vzácny typ jasnovidca, a v tomto svete sa jasnovidci dopúšťajú velezrady už tým, že dýchajú.
Ale keď Paige chytia a uväznia, objaví silu ešte zlovestnejšiu ako Scion. Väzenie pre jasnovidcov je vlastne celé izolované mesto – Oxford, ktoré pred dvoma storočiami vymazali z mapy a teraz je pod nadvládou mocnej rasy z iného sveta. Tieto bytosti, Refaimci, si veľmi cenia jasnovidcov – ako vojakov do svojej armády.
Paige pridelia refaimskému pánovi – Správcovi, ktorý sa má postarať o jej výcvik. Je to jej vlastník a prirodzený nepriateľ. Ale ak chce Paige znova získať slobodu, musí sa dozvedieť viac o jeho mysli a o jeho záhadných pohnútkach.
Samantha Shannonová vytvorila svet, ktorý rozdúcha vašu predstavivosť a vtiahne vás tak, že úplne zabudnete na všetko okolo. Nesporne vás poteší, keď sa dozviete, že je to prvá kniha zo sedemdielnej série. Zber kostí je neuveriteľne intenzívne rozprávanie, hemží sa fascinujúcimi postavami a veľmi výraznou zápletkou, nečudo, že vás strhne na divokú jazdu. 

Moje hodnotenie: 
Táto kniha nie je u nás novinkou, v susednom Česku už stihli vydať aj ďalšie dva diely. Ak by ste chceli vedieť, u nás sa pokračovania nedočkáme. Aj napriek tomu faktu som si povedala, že raz si Zber kostí prečítam. Potrebovala som nejakú originálnu, naozaj neobyčajnú fantasy, ktorá nespieva tú istú pesničku dokola ako jej kolegyne na poličke. A keď som ju uvidela vo výpredaji za nejaké dve-tri eurá, povedala som si, že ju musím mať. 

Na začiatok vás oboznámim s faktom, že autorka má svoj svet dokonale premyslený. A keď hovorím dokonale, tak to je naozaj dokonale až do detailov. Vymyslela úplne nový svet, nové pravidlá a systém, oboznámila ma s takými typmi veštcov o akých som ani len nepočula a dokonca si vymyslela  svoj vlastný jazyk alebo respektíve pomenovania. Presne preto, že ma svojim pútavým rozprávaním vtiahla do rozbehnutého kolotoča, som sa prvých päťdesiat strán strácala. Zlievali sa mi mená, plietli sa mi názvy a zabúdala som na niektoré striktné pravidlá. Po čase som sa konečne zorientovala. 

Dej sa rozvíja pomaly, ale je to tak pútavo napísané, že to nepustíte z ruky. Podobný pocit som mala pri čítaní knihy od Schwabovej. Pri týchto dvoch autorkách som si všimla nejakú zvláštnu magickosť slov, možno záblesk originality alebo perfektne premysleného sveta. A keď už som pri tej štylistike, musím uznať, že asi v živote som nečítala lepší prvý odsek ako v Zbere kostí. Je krátky, ale neskutočne dobre napísaný. Presne vo chvíli, kedy som si ho čítala stále dookola, som si uvedomila, aká podstatná je prvá strana a prvá kapitola. 

Svet, ktorý stvorila Shannonová sa dosť líši od ostatných kníh fantasy žánru. Tu neexistujú čarodejnícke paličky, elixíry odvahy alebo lietajúce koberce. Autorka sa zamerala výhradne na myšlienky a vizionárstvo. Na jasnovidcov- to sú napr. veštci, šepkári (počujú hlasy), chiromantici (čítajú z rúk), potom vykladači kariet apod. Je ich naozaj veľa. A prezradím vám malé tajomstvo- hlavná hrdinka predisponuje jedným z najvzácnejších darov aké vôbec jestvujú (viem, to a ste asi nečakali).  


Popravde mi to miestami pripomínalo atmosféru nejakej dystópie, najskôr Hry o život, miestami niečo úplne nové a niekedy zas niečo z našej histórie. Krásne sa to prelievalo a ja som naozaj netušila, čo od toho mám čakať. Okrem Paige, hlavnej hrdinky, patril medzi hlavné postavy aj Správca či Nashira. Keď som si prečítala hodnotenie od Vanity Fair, že je to "Na vlne Hier o život s pár Odtieňmi sivej." , predstavovala som si to ako fantasy s prímesou erotiky. Lenže teraz, keď mám knihu prečítanú, celkom pochybujem, že ten človek, čo to napísal, si túto knihu aj prečítal. Ja osobne som tam s Odtieňmi nič spoločné nevidela. Práve naopak, skôr by som tvrdila, že ľúbostný príbeh sa vyvíja dosť pomaly. Príjemne, ale pomaly. Presne preto som sa veľmi tešila na vyvrcholenie tejto lovestory, ale v skutočnosti som z tejto časti príbehu bola dosť sklamaná. Definovala by som chybu v zlom načasovaní. Autorka pekne ťahala za motúziky a vykreslila dve uveriteľné postavy, ale nejako neskoro ich začala "vyfarbovať". Práve ten charakter, ktorý sa mal v niečom zmeniť, bol stále taký istý a tvrdý ako skala a začala ho formovať už neskoro, na konci, kedy to pôsobilo (aspoň u mňa) dosť uponáhľane. 

Aj napriek tomu, že má autorka neskutočný štýl písania (naozaj úžasný!), preklad to pokazil. Takmer na každej strane sa nachádza desaťkrát slovo proste, ale našla som aj také skvosty ako zomretý alebo ľadviny (po slovensky sú obličky). Týmto slovenské vydanie tak trošku upadá a síce to neznie veľmi lákavo, prisahám, že aj napriek iritujúcim opakujúcim sa slovám tú knihu jednoducho nepustíte z ruky. Vypichla by som ešte jeden mínus, ktorý ma neskutočne mrzel: koniec. Nehovorím o posledných dvoch stranách, ale o sedemdesiatich. Presne na taký počet strán dokázala autorka napísať dve hlavné scény konca. Poviem vám, najprv to bolo fajn, ale čím viacej som pretáčala stránky, tým bolo tempo pomalšie a nudnejšie. Tak som bola mimo, že som nevedela kde sa nachádzajú- v jednej chvíli behali, ale o sekundu na to vybuchla nejaká budova a potom niekoho stretli, zas behali a popritom ešte stíhali viesť vážne rozhovory. Neviem či som sa sústredila nedostatočne, ale koniec sa mi nepáčil, lebo bol rozťahaný, nejasný a predvídateľný (čo je škoda, lebo je to jedna z najoriginálnejších fantasy kníh, aké som čítala). 

Ak ste niekedy uvažovali, že by ste si túto knihu prečítali, naozaj neváhajte. Ja som si chcela prečítať niečo neobyčajné, niečo, čo trčí zo zaužívaného stereotypu a môžem skonštatovať, že som si vybrala dobre. Najviac ma mrzí asi ten koniec, pretože ma nejako unudil a odradil. Možno niekedy v budúcnosti siahnem po pokračovaní, ale nie je to niečo, bez čoho by som nedokázala žiť. Bolo to výborné, ale naozaj neviem, či sa mi chce púšťať do sedemdielnej série, ktorá ešte ani nie je dopísaná. V každom prípade klobúk dole pred autorkou, keďže dnes má iba 25 rokov a na konte už tri knihy a vyštudovaný anglický jazyk. 


sobota 9. septembra 2017

Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť

Päť nadčasových esejí, ktoré by si mal prečítať každý, no predovšetkým mladí. A takí, ktorí veria, že dokážu zmeniť svet. 

Autor: Doris Lessing                                                     

Počet strán: 103 
Žáner: eseje, náučná a motivačná lit. 
Vydavateľstvo: Inaque 
Rok: 2017 

Pôvodná anotácia: 
Kniha s názvom Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť sú zbierkou prednášok Doris Lessingovej, nositeľky Nobelovej ceny za literatúru. V týchto výnimočných textoch sa zdôrazňuje význam nezávislého myslenia, spochybňovanie zaužívaných myšlienkových schém a vzorcov a odolávanie lákavej apatii. Doris Lessing tvrdí, že len, ak sme dostatočne slobodní na to, aby sme spochybnili autoritu a dovolili si nesúhlasiť, môžeme poraziť despotizmus a nevedomosť. 





Moje hodnotenie: 
Táto malá a útla knižka ma oslovila už dávnejšie, ale trval istý čas, dokým sa ku mne dostala. Tušila som, že to bude niečo hodnotné a vážne, ale moje prognózy sa ani zďaleka nenaplnili. Tieto eseje, prednášky, sú výkrik. Očividne nie som sama, komu na ľuďoch a celkovo v spoločnosti vadí strašne veľa vecí. Doris Lessing toho mala očividne tiež plné zuby a preto svoje myšlienky nepoprášila sladkým práškom, ale povedala to tak, ako sa veci majú. Presne takí by podľa mňa mali byť spisovatelia, vrátane tých súčasných- mali by byť draví, nespokojní, drzí, kritizujúci a presadzujúci za správne konania a myšlienky. Mali by ľuďom pripomínať, že v sebe naozaj majú odvahu na to, aby svoju nespokojnosť premenili na vytúženú zmenu. Ľudia sú však spomalení, leniví a plní beznádeje. Pretože tak ako sa hovorí: Človek si zvykne na všetko. Bohužiaľ. 
"Domnievam sa, že ľudia, čo prídu po nás, sa budú čudovať, že na jednej strane sme nahromadili toľko informácií o vlastnom správaní, zatiaľ čo na druhej strane sme sa ani nepokúsili ich využiť na to, aby sme zlepšili svoje životy."
Síce každá esej sa zaoberá inej tematike, taká hlavná nitka, hlavná myšlienka, je stále tá istá. Aj jedinec dokáže veľa. Dokáže zmeniť svet. Odmalička sme tak vychovávaní, že každý na nás pozerá, keď robíme niečo inak. A to nie je dobre. Netreba predsa vytŕčať z davu. Mali by sme byť rovnakí, poslušní. Pretože jedinec predsa nedokáže nič zmeniť. Tak sme sa to učili v škole. Potrebujeme skupinu, z ktorej nesmie nikto vytŕčať. No nemrazí vás z toho? Doris by na to povedala jediné: "Ľudia sú ovce." 

"Samozrejme, že sa nájdu originálne mysle, ľudia, ktorí si stoja za svojím, ktorí sa nestanú obeťou potreby hovoriť alebo robiť to, čo všetci ostatní. Ale je ich málo. Veľmi málo."
Ak cítite, že je vo vás niečo neobyčajné, alebo slabý hlások túžby po zmene, choďte do toho. Alebo si prečítajte túto knihu a vrhnite sa do svojich plánov. Doris vás bude povzbudzovať, dodávať vám odvahu a prízvukovať, že ak sa budete líšiť, tak urobíte najlepšiu vec vo svojom živote. Ľudia mnohokrát trpia pre to, lebo sa až príliš boja väčšiny, ktorá ide ako slepá za prízemnými túžbami. 

"Na dve oblasti ľudského učenia- literatúru a históriu, zapisovateľky ľudského správania, myslenia- mladí ľudia a učitelia čoraz viac zabúdajú."

Okrem toho autorka rozoberá aj politické situácie a problémy, ale ak sa nevyznáte do politiky, nič sa nedeje. Ani ja z tejto témy nemám veľké poznatky, ale Dorisiným slovám som rozumela, pretože všetko vysvetlila jasne a zreteľne. Miestami mi možno nahnala strach z budúcnosti a z toho, čoho všetkého je človek schopný, ale koniec koncov, túto knihu napísala v roku 1986 a hlavné problémy sa nezmenili, iba pretransformovali. Nechápem ako, ale táto kniha je aj napriek toľkým rokom nadčasová. V súčasnej dobe nás straší terorizmus, ktorému sa autorka venuje tiež a tvrdí, že ľudská krutosť je najprimitívnejšia črta ľudskej rasy. A úplne s ňou súhlasím- zabíjajú tí, ktorí nehľadajú naozajstné riešenie. Chcú v ostatných vyvolať strach, na ktorom chcú mať postavenú autoritu... Preto by sme mali prekvitať láskou, byť milí a usmievaví, hoci aj k babke sediacej na lavičke na autobusovej zastávke. 
Autorka, Doris Lessing, bola držiteľka Nobelovej ceny za literatúru. Zomrela v roku 2013 v Londýne.
Poviem vám pravdu- pri čítaní som mala zimomriavky. Nepreháňam, naozajstné zimomriavky. Mala som pocit, akoby do seba všetko do seba zapadlo a mne sa opäť otvorila myseľ, bažiaca po nových myšlienkach, knihách, filmoch, ľuďoch... Naozaj geniálne. Výstižné. Potrebné. Keby to bolo na mne, v školách by si stredoškoláci čítali aspoň jednu prednášku a na hodinách ju rozoberali. Škoda, no. Možno raz.  


Za poskytnutie knižky ďakujem vydavateľstvu Inaque.