piatok 27. októbra 2017

Oheň v duši

Čo všetko by ste boli ochotní obetovať pre lásku k človeku, ktorého v skutočnosti až tak nepoznáte? 

Autor: Jana Šulková                                                            

Počet strán: 208 
Žáner: YA, román, romantický 
Vydavateľstvo: Motýľ 
Rok: 2017 

Pôvodná anotácia: 
Veronika, mladé a ešte trochu naivné dievča, prichádza do mesta študovať, hľadať slobodu a dobrodružstvo. Osud jej však do cesty postaví sympatického Šimona, ktorý jej život a pohľad naň od základov zmení. Ich vzájomná láska sa stále stupňuje, no perspektívne vyzerajúci vzťah narúša čoraz viac situácií, ktoré si Veronika nevie vysvetliť. Vzťah medzi nimi je čoraz zložitejší a oni sa ocitajú v nepríjemnom kolotoči problémov.
Čo sa v skutočnosti deje so Šimonom? A zvládne to ich vzťah? 






Moje hodnotenie: 
Túto knižku sa mi podarilo prečítať ešte pred jej vydaním- teda v elektronickej podobe. Ani si neviete predstaviť, aká som z toho bola happy- veď som to čítala medzi prvými! Bola to pre mňa krásna skúsenosť, ktorá by sa mi asi nikdy nepriplietla pod nohy nebyť blogovo-knižnej sféry do ktorej som pred tromi rokmi vstúpila. Naozaj ďakujem autorke a takisto vydavateľstvu za takúto možnosť! Ten pocit, že aspoň útržok z mojich vyslovených pocitov nachádza na zadnej časti knihy, nedokážem ani len opísať...

Nedá mi však nespomenúť fakt, teda môj názor, že nepatrím k fanúšikom zvolenej obálky. Nechcem tým povedať, že je škaredá, skôr by som nepovedala, že mne osobne sa veľmi nehodí k príbehu pre mladých. Preto sa nepoddajte pocitu z obálky, skúste dať šancu tejto recenzii a potom... kto vie. Možno naozaj siahnete po tejto slovenskej novinke.

Najnovšie dielko Jany Šulkovej sa od jej predošlých textov líši nielen originálnym príbehom a postavami, ale predovšetkým nenapodobiteľnou atmosférou napísaných slov. Ako čitateľka, ktorá prečítala všetky jej knihy chronologicky, môžem prehlásiť, že jej tvorba sa vyvíja a prestupuje na inú úroveň. Dôkazom môjho tvrdenia je aj to, že novinka, Oheň v duši, sa stala mojou druhou najobľúbenejšou knihou z jej tvorby.


Šimon a Veronika. Stačia dve mená, aby sa v mojej mysli premietli obrazy ich príbehu, ich lásky. Spočiatku sa všetko začalo veľmi pokojne, lenže postupne, keď sa z dvoch hlavných postáv začali odlupovať nálepky, ktoré bežne spoločnosti predostierame, sa z pokojnej hladiny stal vír nepredvídateľných udalostí. Príbeh, ktorý je napísaný na stránkach knihy Oheň v duši, je o tom, že ako sa zachováme, keď sa nám ten druhý začne odhaľovať. Keď začneme cítiť, že niečo nie je v poriadku, že niečo by sme mali vedieť. Ten pocit, ten pochybovačný hlások, nás bude budiť zo snov a pripomínať sa pravidelnou ozvenou.  Zostali by ste takí istí? Vôbec by ste nezmenili chovanie k tomu druhému, keby ste vedeli, že vám niečo tají? Vedome skrýva pred vašimi očami? Určite by ste to chceli vedieť, aj keď by ste tušili, že to robí pre vaše dobro. 

Táto knižka sa neskutočne dobre a rýchlo číta. Je to nielen zvoleným ľahším štýlom s prvkami poetizmu, ale predovšetkým vďaka tomu, že autorka postupne ťahá nitkami pod hlavnou strunou dejovej línie. Pomaly vás napína, uvoľňuje, opäť necháva v napätí. Dokonca by som povedala, že táto je z autorkiných kníh možno kniha s najväčším počtom psychologických prvkov. Ide o komplikovaný vzťah, ktorému tentoraz nehádže polená pod nohy osud, ale situácia, ktorú si protagonisti vytvorili.

Knihu som zhltla za dve poobedia, nehovoriac o tom, že popritom som mala rozčítané niečo iné. Pravda, samozrejme, že sa našli veci, ktoré mi na príbehu vadili. Niektoré scény mi prišli neprirodzené, niekedy detaily nedomyslené, sem-tam na môj vkus až príliš prečačkaný text lyrickými ozdobami. Jasné, že sa trhlinky našli. Lenže neexistuje kniha, ktorá by sa páčila všetkým, kde by sa všetci stotožnili s autorovým zmýšľaním či konaním postáv. Také je umenie a taká je literatúra. Bodka.


Avšak každou stranou, ktorou som sa približovala ku koncu, sa mi do srdca vkrádal strach. Viete prečo? Lebo som Jankine knihy, jej nápady a štýl, poznala. A ani raz som netipla správne koniec. Netušila som, akým smerom sa dej vyvíja, pretože v jednej sekunde, kedy by som si prečítala to osudné slovo, by sa v mojom vnútri mohlo všetko zmeniť a ja by som o celom príbehu rozmýšľala inak. Epilóg, dámy a páni, bol z celej knihy najmocnejší a najdynamickejší. Tvrdé slová, pravda konca.

V konečnom dôsledku by som zhodnotila túto knihu v Jankinej tvorbe za významné dielko, pretože ja osobne som cítila v jej texte istý progres. Komplikovaný vzťah, zašitý tŕňmi, bol na mladú lásku smutný až tak, že som z toho bola zarmútená aj ja. Ak ste zarytý slniečkár, ktorý si odmieta dať dole svoje ružové okuliare, je možné, že pochmúrna atmosféra knižky so sladko-trpkým priebehom, sa vám nebude zdať až taká tragická. Lenže to platí iba po epilóg. Ten vo vás všetko zmení. 


pondelok 9. októbra 2017

Šepot dúhy

Príbeh o študentke Kristíne, dvoch bratoch, zdravom a hendikepovanom, a zákernej chorobe- rakovine. 

Autor: Simona Kutišová                                                                   

Počet strán: 215 
Žáner: slovenská beletria, román, YA 
Vydavateľstvo: TRIO Publishing 
Rok: 2017 

Pôvodná anotácia: 
Niekedy si život naplánujeme do poslednej minúty, no on sa nám iba smeje. Zaútočí na najzraniteľnejšie miesta nášho srdca, aby nám dal pocítiť, kto je tu pánom. A nám potom zostáva jediné: prežiť tie chvíle, čo nám núka, čo najlepšie. Aj s chybami, ktoré každý z nás robí. So svojimi najbližšími. Aby sme raz neľutovali, že sme zatvorili oči pred tými, ktorí našu pomoc naozaj potrebovali.
Študentka Kristína nadovšetko miluje svojho dedka. Do jeho susedstva sa nasťahuje nová rodina s dvoma synmi. Starší z bratov Michal je nepríjemný a prská na celý svet. Nikoho si nechce pustiť k sebe bližšie. Jediný, ku komu dokáže byť skutočne milý, je Kristínin chorý dedko. Tento vzťah však v Kristíne vzbudzuje žiarlivosť a vyvoláva v nej všelijaké otázky. Stále dumá nad tým, prečo pekný mladík nikomu nedovolí nahliadnuť do svojho vnútra. Peter je bratov pravý opak, aj keď ich spája niečo, čo by zo života veľmi radi vymazali. Tragédia. Peter je napriek hendikepu srdečný a veselý. Ale aj jeho niečo ťaží a dúfa, že práve Kristína môže jeho ponurý život presvetliť. Michal však neverí, že toto dievča je to pravé pre jeho brata, ktorého celý život chráni. Ako sa k tomuto všetkému stavia Kristína?
Príbeh o sile priateľstva a o láske k rodine... 

Moje hodnotenie: 
S typickým slovenským prostredím, v ktorom denne žijeme, sa stretneme jedine v našej domácej literatúre. Práve takéto čaro- slang, skratky, prezývky, náš systém či tradície, dáva textu svoju jedinečnosť a príbeh sa nám zdá o niečo reálnejší. Akoby sa dial vedľa u susedov. Nový román Simony Kutišovej je tentoraz, možno trošku netradične, vsadený do konkrétnej dediny. Pojednáva sa v ňom o rodinných hodnotách, láske a nespravodlivosti, s ktorou sa každý z nás musí vedieť popasovať, akurát že iným spôsobom. 

Priznám sa, že anotácia na mňa pôsobila mätúcim dojmom. Veľmi presne som nevedela, čo mám od príbehu očakávať a okolo akej problematiky sa bude točiť. Keď som sa však do knihy začítala, po čase mi to už bolo aj celkom jedno, lebo príbeh sa uberal nejakým smerom- a ja som bola zvedavá akým. Hlavná postava Kristína, bola celkom fajn. Keďže bola rozprávačka, musela som ju mať istým spôsobom aspoň trošku rada, ale pomerne často mi liezla na nervy svojim detinským správaním. Hlavne ma to iritovalo počas začiatku, ktorý bol sám o sebe dosť pomalý, keďže bol celý vysvetlený v anotácii. Kika na mňa pôsobila dojmom takej tínedžerskej "drama queen", typu že o chlapcovi básni a sníva o ňom s otvorenými očami celý deň a potom povie: "Ale ja doňho nie som." Nechcem byť príliš kritická, ale fakt mi niekedy dosť brnkala na nervy. Predsa len na budúcu vysokoškoláčku sa očakáva trošku dospelácke správanie. 


Čo sa týka dvoch vedľajších postáv, Miša a Peťa, tak tí mi sadli omnoho viac. Konkrétne teda Mišo- je to taký typ chalana, ktorý je možno na prvý pohľad chladný a nedostupný, ale je to len preto, že si okolo seba stavia ochranný múr. Peťo bol jeho pravý opak, ale jeden čas mi pripadala neskutočne otravný, až príliš. Na druhú stranu autorka práve vďaka tejto postave poukazovala na nespravodlivosť a nevýhody života- jeden brat je zdravý a druhý hendikepovaný, ktorého nečaká normálny život. Práve pri takýchto scénách som si stále uvedomovala, aké šťastie mám, že som zdravá a že si teoreticky môžem robiť, čo len chcem. A nemusím sa báť ísť na ulicu. 

Celkovo mi na príbehu vadili dva konkrétne prvky. Prvý bol charakteristikovaný "náhodnými stretnutiami" a väčšinou sa vyskytoval v prvej polovici knihy. Pochopte, že samozrejme som chcela, aby sa Kristína s Michalom a Peťom zoznámila čo najskôr, ale nepredstavovala som si to takýmto "sekavým" spôsobom. A ja chápem, že dedina je malá a vkuse každý na každého naráža na jednom kroku, ale v knihe mi to už prišlo veľmi neprirodzené a predvídateľné. Keď sa scéna začala nejakou priamou rečou s uštipačnou poznámkou, hneď som vedela, kto sa ozval spoza Kristíninho chrbta. Druhý prvok, ktorý mi narúšal príjemný zážitok z čítania, narúšal aj tajomno príbehu. Spočiatku bolo nad bratmi Tamayerovcami rúško tajomna. Čitateľ nevedel, čo si o nich má myslieť, čo si prežili, čo sa im stalo a ani to, akí v skutočnosti sú. Autorka ma dokázala podržať v napätí, ale nie veľmi dlho, pretože odrazu prišla scéna, dlhý dialóg, kde to zo seba postavy vyklopili za pár minút. A odrazu to napätie vyprchalo. Neuberalo to na dynamike deja, ale ak by to bolo trošku lepšie "dotiahnuté", určite by som bola ako čitateľ zvedavejšia. 

Čo sa týka formy, teda štylistickej stránky, autorka sa rozhodla podať tento príbeh jednoducho a priamočiaro. Je to napísané ľahkým a príjemným štýlom, kde vám príbeh rýchlo plynie pred očami a zároveň si pri ňom oddýchnete. Nedopustím si však poznamenať, že pri niektorých pasážach som mala pocit, akoby to po prvej editácii nikto neskontroloval (kocka namiesto kočka, pri rybník apod.). Mňa osobne, možno preto, že nepochádzam z kraja, kde sa takýmto pomenovaním označujú dedkovia, dosť rušila prezývka "dede". Samozrejme, že som si na to zvykla, ale nesadlo mi to. 


Viem, že väčšia časť recenzie sa nesie v trošku kritickom duchu, ale to vôbec neznamená, že Šepot dúhy sa mi nepáčil. Práve naopak. Poslednú dobu som čítala o niečo ťažšie knihy a preto mi tento román padol veľmi vhod. Dokonca ma tak oslovil, že som ho prečítala za jedno nedeľné poobedie. Aj napriek tomu, že ma niekoľko vecí iritovalo, som si tento ľúbostný trojuholník a trpkú atmosféru príbehu dokázala vychutnať. V tomto príbehu sa nachádza láska, smútok, strata milovanej osoby, ale aj rôzne filizofické otázky, ktoré si každý z nás niekedy položí. 

Kristína mi síce až tak nesadla, no Tamayerovci si ma získali až príliš. Chcela by som aj pochváliť autorku za to, že väčšinu deja sa odohráva na dedine, nie v meste, a že poukazuje na skutočnosť, ako v niektorých rodinách povrchne fungujú vzťahy, predovšetkým k starším členom rodiny. Na rozdiel od poniektorých diel od slovenských autoriek, toto nie je tak sladko-naivné rozprávanie. Šepot dúhy sa viac viaže k smutným témam ako k veselým, čo sa mne osobne veľmi páčilo, lebo kniha mala váhu a istú serióznosť.  
"Dostaneme od života karty a musíme s nimi hrať. Nie vždy vyhráme."
Pred pár rokmi, kedy som čítala autorkinu prvotinu, Adonisa, som zažívala spokojné pocity z príbehu. A teraz, keď som staršia a omnoho náročnejšia čitateľka, mám dobrý pocit aj z tejto knižky. Z môjho osobného pohľadu je lepšia ako Adonis. Pojednáva o ťažších témach, je plná vtipných a aj smutných situácií a čo je najlepšie, ku koncu sa stane niečo, čo by vás len tak nenapadlo. Ak máte radi romány a slovenskú literatúru, po tejto knižke sa oplatí siahnuť. Nie je ľahká, no ani príliš ťažká na čítanie. Pre mňa to bola taká milá oddychovka, ktorá má isté posolstvo. 


Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem samotnej autorke :) 

sobota 7. októbra 2017

Afterdark

V priebehu niekoľkých nočných hodín sa paralelne odohrávajú dva príbehy, ktoré na prvý pohľad nemajú nič spoločné. 

Autor: Haruki Murakami                                                           

Počet strán: 149 
Žáner: moderné romány, beletria 
Vydavateľstvo: Odeon 
Rok: 2015 
Jazyk: Český 

Pôvodná anotácia: 
Příběh ze současného Tokia se odehrává po setmění, během jediné noci. Kapitoly jsou napsány stylem filmového scénáře a u každé z nich je uveden přesný časový údaj. Dějová linie je pro autora typická, střídají se tu dva paralelní, navzájem se prolínající příběhy. Devatenáctiletá Mari, která umí čínsky, je kontaktována manažerkou hodinového hotelu, aby jí pomohla vyřešit případ brutálně zbité čínské prostitutky. A její sestra se vlivem tajemných sil ocitla v jakémsi nejasném a nebezpečném snu, v ohraničeném anonymním prostoru. V průběhu noci, ještě než přichází ráno, se věci dávají do pohybu. Autorův čtvrtý román vycházející v češtině nabízí napínavý, psychologicky i detektivně laděný příběh s fantaskními a hororovými prvky. 



Moje hodnotenie: 
Na Murakamiho neobyčajné príbehy a rozprávačskú originalitu som sa pripravila už dopredu. Toto jeho útle dielko je vyrozprávané minimalistickým, miestami až scenáristickým, spôsobom. Knižka je útla a jej dej sa odohráva v priebehu niekoľkých nočných hodín. Tajomný rozprávač, ktorý s nami preskakuje z jednej dejovej línie do druhej, nám poskytuje možnosť vidieť a počúvať dve rozdielne scény- jednu statickú a druhú akčnejšiu. 


Myslím si, že pre čitateľa, ktorý je zvyknutý na americkú a európsku literatúru, bude pôžitkom predstavovať si japonské postavy s japonskými menami, ktoré sa prechádzajú po nočnom vysvetielkovanom Tokiu. Murakami si dáva veľmi záležať na dynamických dialógoch a neobyčajných postavách, čoho dôkazom je aj Afterdark. Prvá dejová línia sa vznáša okolo Marinho života- je to mĺkva Japonka, ktorá rada číta a vie po čínsky. Tesne pred polnocou sa nachádza v jednom z podnikov, kde si sama číta hrubú knihu. A nikoho nepotrebuje. V priebehu nasledujúcich hodín sa však spozná s manažérkou hodinového hotela a chlapcom, ktorý v takýchto neskorých nočných hodinách rád skúša s kapelou, aj keď študuje niečo úplne iné. Druhý statický príbeh sa točí okolo spiacej Eri, jej sestry. Spí však tak isto ako ostatní ľudia alebo zaspala navždy? 


Aj napriek tomu, že Afterdark je útle dielo a odohráva sa v priebehu niekoľkých hodín, zachytáva pomerne komplikovanú sieť situácií a pocitov. Je to príbeh o všetkom a zároveň o ničom. Ak by ste sa naň pozreli povrchne, neuvideli by ste v ňom veľkú pointu. Ak by ste sa však zahľadeli na detaily a pokúšali sa chytiť tie nevypovedané nitky, ktoré autor vložil medzi riadky, uvideli by ste celý vesmír.  


Nejde totiž len o sesterské puto, ale aj o niečo viac. Dovolím si povedať, že každý si z neho niečo zoberie. Každý si na ňom niečo zamiluje a niečo sa mu bude škrieť- už len preto, že sa tento román tak veľmi líši od iných. Mne sa napríklad páčil celkový nápad Afterdark-u a v hlave som si spájala aj nespojiteľné, len aby som nadobudla pocit, že sa v detektívnej zápletke nestrácam. Lenže nakoniec všetko dopadlo inak. Koniec je jednoduchý a krotký. Na môj vkus málo originálny, ale nech. Nepredvídala som ho. Takisto som sa zabávala na trefných dialógoch a neobyčajnosti uzavretých postáv. Murakami opäť dokázal, že v útlom diele sa dá zachytiť časovo krátky príbeh s hlbším zmyslom.