streda 10. januára 2018

Sám proti noci

Zápisky, listy a útržky slovenského spisovateľa, Dominika Tatarku, ktorý bol prenasledovaný a zakázaný režimom. 

Autor: Dominik Tatarka                                                                    

Počet strán: 117 
Žáner: iná forma prózy 
Vydavateľstvo: Artforum 
Rok: 2017 

V časoch, kedy normalizačná moc kontroluje všetko a všetkých, sa rozhodol slovenský prozaik, Dominik Tatarka, napísať o svojich pocitoch, názoroch a postojoch. Kritik totality alebo teda človek, ktorý sa vzpieral režimu, sa v okamihu stal nepriateľom štátu. Tatarka bol v tom čase, kedy písal tieto texty, už zničený a depresívny muž, ktorý však túžil niečo napísať- svojské a úprimné.

"Musel som napísať hromadu strán, donútiť sa na všetko presne rozpamätať, aby som si aspoň dodatočne uvedomil, že sa rútim do záhuby." 
Táto útla knižka je rozdelená na tri časti: Sen o troch klobúkoch, Listy Dominike a Zbojnícka pieseň na steble trávy. V malých či väčších fragmentoch myšlienok sa nám autor zdôveruje so svojimi skúsenosťami či ráznymi názormi nielen na politiku či slovenský národ, ale tiež na ženy, lásku či ľudí ako takých. Síce sa nejedná o dielo, ktoré má dej, ale je to próza plná myšlienok, vízií, snov a hĺbavých pocitov. 

"Šaty, ktoré na sebe nosíme, znamenajú tieseň. Vyzliekať sa znamená uvoľniť sa telesne i psychicky. Keď sa dvaja vyzlečú, majú k sebe dôveru, že si neublížia, naopak, že sa ošetria, oberú o lupiny, hmyz, ktorý im na tele i na mozgu parazituje, tiesni ich, pije im krv." 
Ja osobne veľmi obľubujem autorov, ktorí nepíšu veľmi precukrovane, ale naozajstne a živelne. U Dominika Tatarku sa mi veľmi páčili časti o láske a o ženách. Bytosti nežného pohlavia vie opísať tak príťažlivo a nádherne, že by ste museli dlho hľadať, aby sa vám niečo podobné dostalo do rúk. Lásku, ten nežný cit, po ktorom všetci túžime, vidí z úplne iného uhla ako ostatní smrteľníci. Rovnako ako o citoch a emóciách, sa dokázal rozpísať aj o spoločenských témach alebo čisto súkromných. Práve vďaka tomuto druhému spomenutému typu môžeme skrz text spoznať autora o niečo bližšie ako z nejakého článku na internete.
"Nemajte strach. Slováci sa búriť nebudú. Slováci odjakživa s kýmsi radi splývajú, teraz si obnovili právoslavie, aby mali s kým ľahšie splývať." 
Popri autorových myšlienkach sa však vždy nesie čiara, ktorá zasahovala do všetkého- čiara jeho života poznačená ťažkým režimom. Keďže Tatarka bol zakázaný autor, bol prenasledovaný a diela šíril samizdatom (tajné vydávanie kníh), režim a moc ho natoľko vybičovali nielen ku psychickej trýzni, ale aj materiálnemu nedostatku. Z textu, keď sa doň hlbšie vnoríte, vycítite predsa len nejakú tú atmosféru vtedajšej doby alebo úzkostných pocitov vyvolaných ťažkými časmi. 
"Konečné milovanie je milovaním slobodou duše."
Aj keď toto nie je veselý text, bol pre mňa balzamom pre dušu. Bol jemný a drsný, nežný ale zároveň aj smutný a doráňaný. Autor si ma získal svojim úprimným rozprávaním, živelnými opismi a prekrásnymi myšlienkami, aké patria iba k naozaj poetickej duši. Nie je to súvislý text, ale aj napriek tomu si ma veľmi získal a hlboko sa do mňa vryl. Môžeme byť vďační, že dielo takéhoto kalibru konečne vyšlo v slovenčine, lebo pretože podľa môjho názoru ide o tvorbu, ktorá sa môže vyrovnať svetovej próze. 

Za recenzný výtlačok ďakujem veľmi pekne vydavateľstvu Artforum :)


štvrtok 4. januára 2018

Simona Kutišová: Pri oboch mojich knihách boli impulzom na napísanie vlastné zážitky, ktoré som už podľa potreby dotvorila fantáziou

Simona Kutišová je mladá slovenská autorka, ktorá okrem iných textov a poviedok napísala aj dve knižky: Adonis v tričku a Šepot dúhy. O tom, ako sa Kutišovej písalo a ako vznikala jej druhá knižka, nám prezradí v rozhovore.  

1. Pred tromi rokmi vám vyšla vaša prvá knižka, Adonis v tričku a nedávno uzrelo všetko sveta vaše druhé dieťa- Šepot dúhy. Čo vás inšpirovalo k napísaniu vašej novej knihy? 
Pri písaní knihy Šepot dúhy ma inšpirovalo viacero vecí, aj osobné skúsenosti s niektorými oblasťami a ochoreniami, spomínanými v knihe, život na výške, a v prípade jednej z hlavných postáv, Petra, to bol aj obrázok na internete, ktorý mi dotvoril celý príbeh i zápletku.


2. Mohli by ste nám povedať nejaké dve pikošky počas písania knihy Šepot dúhy? 
Neviem, či sú to pikošky, ale takmer všetky úpravy (redigovanie, korektúry...) prebiehali, keď som bola odcestovaná ako dobrovoľníčka na Relaxačných týždňovkách s onkologickými pacientmi, takže som sa pri kontrole svojej časti musela „obracať“.  No a kniha vyšla v auguste, zase počas týždňa, keď som bola na Rodinnej týždňovke z Ligy proti rakovine, takže knihu som prvýkrát zazrela tam.

3. Ja osobne som knižku zhltla za jedno nedeľné poobedie. Je však známe, že písanie trvá vždy omnoho dlhšie ako čítanie. Ako dlho ste teda na novej knihe pracovala?
Dalo by sa povedať, že knižka začala vznikať krátko po tom, ako vyšiel Adonis v tričku. Hoci prvá verzia bola napísaná asi za tri mesiace, rovnako ako aj pri Adonisovi v tričku, aj v tomto prípade knižka potom skoro tri roky oddychovala v šuflíku, a následne som sa k nej opäť vrátila a prerábala to, čo sa mi nepozdávalo.

4. Adonis v tričku vyšiel vo vydavateľstve Motýľ, ale Šepot dúhy v TRIO Publishing. Prečo tá zmena?
Ja osobne vnímam každú moju knižku inak, každá sa týka inej oblasti, a tak má každá aj iného vydavateľa.


5. Poviete nám niečo o obálke spomínanej knihy? (spomienky, nápady, ako sa to vyvíjalo...).
Na výber bolo viacero obrázkov, z ktorých napokon zostali dva: jeden sa niesol v červených farbách a druhý, ktorý bol aj použitý, zasa v prírodných zelených.


6. Obidva vaše romány pojednávajú o iných témach a problémoch. Ich spoločným znakom sú však medziľudské vzťahy. Čo pre vás ako autorku napísanie týchto dvoch príbehov znamenalo? Inšpirovali ste sa skutočnosťou alebo sa všetko vyvíjalo od vašej predstavivosti? Adonis v tričku nebol písaný so zámerom, aby vyšiel knižne, vznikal iba pre radosť a zábavu čitateliek na internete, ako oddych, keď je človeku ťažko a potrebuje pri čomsi vypnúť. Nahovorili ma, aby som to poslala do vydavateľstva, tak som skúsila. A vyšlo to. Šepot dúhy bol už pre mňa osobnejší, dotýka sa citlivejších tém, je viac rozpracovaný, zameraný na prežívanie postáv v rôznych životných situáciách a pre mňa je to z mnohých dôvodov moja neprekonateľná srdcovka. Pri oboch boli impulzom na napísanie vlastné zážitky, ktoré som už podľa potreby dotvorila fantáziou.

7. Veľmi rada sa pýtam autoriek, či by nám mohli prezradiť ich obľúbené spisovateľské rituály (písanie v kaviarni alebo v úplnom tichu, šálka horúceho čaju, relaxačná hudba...). Tak sa pýtam aj vás, máte aj vy nejaké? 
Písať zvyknem buď za stolom, alebo na posteli s notebookom na kolenách. Občas si zvyknem kratšie pasáže značiť do zošita, ak sedím na zastávke alebo cestujem, a mám príliš veľa času. Často si púšťam piesne, ktoré mi niečím pripomínajú obsah scény, ktorú práve píšem, alebo vo mne vyvolávajú potrebné emócie, ktoré následne prenášam na papier. Teda ak píšem niečo veselé alebo bláznivé, púšťam si rytmické piesne a ak sa venujem smutnej a pochmúrnej časti, sprevádzajú ma melancholické tóny.

8. Aj napriek tomu, že máte radi literatúru, rozhodli ste sa ísť študovať niečo iné (ak som sa správne dočítala). Prečo ste sa teda vydali iným smerom? 
Vždy som chcela študovať psychológiu, láska ku knihám a k písaniu je pre mňa záľubou, ktorej sa venujem vtedy, keď sa mi chce, alebo keď si potrebujem oddýchnuť. Niekto vo voľnom čase hrá tenis, niekto spieva a ja píšem.

9. Dobrý spisovateľ dozaista veľa číta. Aké sú vaše obľúbené knihy a autori?
Ak ma nejaká kniha zaujme štýlom a potom i dejom, zhltnem ju, nech je to čokoľvek. Ale medzi mojich najobľúbenejších autorov patrí z YA žánru Colleen Hooverová.


5. Poviete nám niečo o obálke spomínanej knihy? (spomienky, nápady, ako sa to vyvíjalo...).
Na výber bolo viacero obrázkov, z ktorých napokon zostali dva: jeden sa niesol v červených farbách a druhý, ktorý bol aj použitý, zasa v prírodných zelených.

6. Obidva vaše romány pojednávajú o iných témach a problémoch. Ich spoločným znakom sú však medziľudské vzťahy. Čo pre vás ako autorku napísanie týchto dvoch príbehov znamenalo? Inšpirovali ste sa skutočnosťou alebo sa všetko vyvíjalo od vašej predstavivosti? Adonis v tričku nebol písaný so zámerom, aby vyšiel knižne, vznikal iba pre radosť a zábavu čitateliek na internete, ako oddych, keď je človeku ťažko a potrebuje pri čomsi vypnúť. Nahovorili ma, aby som to poslala do vydavateľstva, tak som skúsila. A vyšlo to. Šepot dúhy bol už pre mňa osobnejší, dotýka sa citlivejších tém, je viac rozpracovaný, zameraný na prežívanie postáv v rôznych životných situáciách a pre mňa je to z mnohých dôvodov moja neprekonateľná srdcovka. Pri oboch boli impulzom na napísanie vlastné zážitky, ktoré som už podľa potreby dotvorila fantáziou.

7. Veľmi rada sa pýtam autoriek, či by nám mohli prezradiť ich obľúbené spisovateľské rituály (písanie v kaviarni alebo v úplnom tichu, šálka horúceho čaju, relaxačná hudba...). Tak sa pýtam aj vás, máte aj vy nejaké?
Písať zvyknem buď za stolom, alebo na posteli s notebookom na kolenách. Občas si zvyknem kratšie pasáže značiť do zošita, ak sedím na zastávke alebo cestujem, a mám príliš veľa času. Často si púšťam piesne, ktoré mi niečím pripomínajú obsah scény, ktorú práve píšem, alebo vo mne vyvolávajú potrebné emócie, ktoré následne prenášam na papier. Teda ak píšem niečo veselé alebo bláznivé, púšťam si rytmické piesne a ak sa venujem smutnej a pochmúrnej časti, sprevádzajú ma melancholické tóny.

8. Aj napriek tomu, že máte radi literatúru, rozhodli ste sa ísť študovať niečo iné (ak som sa správne dočítala). Prečo ste sa teda vydali iným smerom?
Vždy som chcela študovať psychológiu, láska ku knihám a k písaniu je pre mňa záľubou, ktorej sa venujem vtedy, keď sa mi chce, alebo keď si potrebujem oddýchnuť. Niekto vo voľnom čase hrá tenis, niekto spieva a ja píšem.

9. Dobrý spisovateľ dozaista veľa číta. Aké sú vaše obľúbené knihy a autori?
Ak ma nejaká kniha zaujme štýlom a potom i dejom, zhltnem ju, nech je to čokoľvek. Ale medzi mojich najobľúbenejších autorov patrí z YA žánru Colleen Hooverová.

10. Máte nejaký spisovateľský sen?
Vydať ešte aspoň jednu knižku.

11. Aby sme vás ako čitatelia trošku lepšie spoznali, prezraďte nám o sebe trošku viac (záujmy, vzdelanie, životné motto, obľúbený film/hudba, zaujímavosti...) Vyštudovala som psychológiu a možno aj to trochu súvisí s mojimi záujmami, medzi ktoré patri/lo dobrovoľníctvo (či už s deťmi v táboroch, v nemocnici, neskôr animátorka na Relaxačných a Rodinných týždňovkách pre onkologických pacientov). Popri tom rada čítam knihy, buď Young Adults, alebo historické romance, píšem nielen knihy ale i rôzne poviedky, články do časopisu a deň nevydržím bez rytmickej hudby (občas si nejakú pesničku, ak sa mi zapáči, púšťam dookola aj celý deň, čo sa nie vždy stretáva s pochopením okolia. :D). Rada si oddýchnem pri komédiách, ale aj vážnejších filmoch (napr.: It´s a wonderful life - o tom, že existencia každého z nás má na tomto svete veľký zmysel). Moje obľúbené motto môžu čitatelia nájsť aj na zadnej strane knihy Šepot dúhy. Je to výrok Schopenhauera: „Vždy by sme mali mať na pamäti, že dnešný deň príde len raz a už sa nikdy nevráti.“

Rýchle odpovede:

1. Veríte na rozprávky? Občas je fajn sa zasnívať.

2. Akú krajinu by ste v tejto chvíli najradšej navštívila? Momentálne by som najradšej ležala kdesi na pláži v Karibiku. :D

3. Káva alebo čaj? Čaj.

4. Obľúbené ročné obdobie? Jar.

5. Jazyk, ktorým by ste chcela plynule rozprávať? Už dlho sa túžim naučiť posunkový jazyk (resp. znakovú reč) a vedieť ním „plynulo rozprávať“. Verím, že raz sa k tomu dopracujem.

Veľmi pekne ďakujem za zaujímavé otázky a želám všetkým návštevníkom blogu príjemné dni, prežiarené najmä dúhou :) 

Autorke aj ja ďakujem veľmi pekne za poskytnutý rozhovor a fotografie :) 

pondelok 1. januára 2018

Přítelkyně z domu smutku

Príbeh, ktorý sa stal žene, ktorá mala odvahu šíriť myšlienky, ktoré nepodporovali komunizmus. 

Autor: Eva Kantůrková                                                                          

Počet strán: 241 
Žáner: román
Vydavateľstvo: Ideál
Rok: 2017

Pôvodná anotácia: 
Nové a doplněné vydání úspešné knihy české spisovatelky, disidentky a signatářky Charty 77 Evy Kantůrkovej Přítelkyně z domu smutku. Autorka popisuje životní osudy žen, které potkala v ruzyňské věznici, když byla neprávem uvězněna. Známý je i televizní seriál natočený podle této předlohy. Kniha obsahuje oproti předchozím vydáním kromě ediční poznámky autorky i předmluvu Václava Havla z roku 1987, ktorá nikdy u nás knižně nevyšla. 





Moje hodnotenie: 
Naozaj som netušila, čo mám čakať od knihy, ktorá opisuje väzenský život. Bude sa mi to páčiť? Nebude to nudné? Alebo až príliš naturalistické? Predhovor Václava Havla však upozorňuje, že toto dielo nie je výnimočné len tým, že je odžité, ale taktiež vyrozprávané ženským hlasom. Eva sa rozhodla svoj príbeh opísať iným pohľadom: sústreďuje sa na životné príbehy jej spoluväzenkýň, ich sklamania a tiež ťažké podmienky. Román bol tak úspešný, že sa dočkal aj filmovej podoby. 

Okrem prvej a poslednej kapitoly knihy, je každá pomenovaná podľa jednej ženy, s ktorou Eva skončila na cele. Šlo o dievčatá a ženy, ktoré boli inteligentné a hlúpejšie, psychicky zdravé a šialené, dobré a zlé... A síce niekedy šlo doslova o prípady, pri ktorých som si mala chuť trhať vlasy, autorka ich s pokojom opísala ako ľudské bytosti, rovné nám, ktoré sa jednoducho narodili do horších podmienok ako ostatní. 

Fotografický snímok z kinematografického prevedenia

Väčšina prípadov pojednáva o naozajstnej zlobe a zakorenenom hneve hlboko v ženských srdciach. Až po dočítaní knižky som si uvedomila, že autorka, tým, že bola intelektuálka, mala ten pobyt ešte o to ťažší. Zoznámila sa tam s mnohými dušami a príbehy, ktoré jej ostatní vyrozprávali, ona sformulovala do knihy. Štýl písania je ťažší ako som očakávala a preto dopredu upozorňujem, že dielo mi niekedy pripomínalo útržky mierne náučnej literatúry. 

Počas čítania na mňa doľahla drsnosť doby, ktorá sa diala pod záštitou ťažkého režimu. Pomohla mi uvedomiť si rôzne veci a nakuknúť do spôsobu žitia vo väzení: autorka sa s čitateľom podelí nielen o skúsenosti, ale aj rôzny triky, či bežné tajné praktiky, o ktorých sa dozorcovia dozvedieť nesmeli. 
"Ve vězení není nic cennejšího než otevřené, nezáludné lidské přátelství. I hlad se snese, i zima: vražedná je opuštenost."
Páčil sa mi ženský pohľad na vec a taktiež postavy, ktoré boli tak pestré a svojim spôsobom šialené, že ani nepochybujem, že ich napísal sám život. Každá väzenkyňa si niečím prešla: jedna bola podvodníčka, ďalšia zlodejka, potom Cigánka, ktorá bola kultivovanejšia ako iné biele ženy, no práve kvôli inej farby pokožky s ňou každý jednal ešte horšie... 

Na záver by som rada dodala, že kniha vo mne zanechala hlboké a trvalé emócie. Ide síce o trošku náročnejšie čítanie, no stojí to za to. Je to svedectvo, ktoré sa stalo na území bývalého Československa počas ťažkého režimu, ktorého dôsledky  nevymizli dodnes. Nemali by sme zabúdať na to, čo sa dialo a čo za zverstvá a nespravodlivosť boli páchané na ľuďoch.


Za poskytnutie recenzného výtlačku by som chcela poďakovať internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.sk. Knihu si môžete objednať TU.

A máme tu rok 2018!

Páni, to teda zbehlo, čo? Pamätám si akoby to bolo včera, keď sme s nadšením vítali rok 2017 a pozerali na ohňostroj na nočnej oblohe... Predsavzatia, ktoré som si vtedy stanovila, som najskôr asi ani nedodržala, lebo si ich nepamätám. Prvý polrok radím ako naozaj produktívne obdobie, na ktoré som bola spokojná, ale tak postupne sa všetko začalo uberať iným spomaleným tempom...


Iste, mohla by som to zobrať z toho depresívnejšieho konca a byť smutná z toho, že ubehlo 365 dní a ja som sa naozaj iba minimálne priblížila k cieľom, ktoré som si stanovila, ale povedala som si, že nebudem. Skôr by som sa z toho premárneného času na internete a robením doslova ničoho, chcela poučiť a pokúsiť sa vypestovať si zvyk, vďaka ktorému sa lepšie naučím hospodáriť s časom. Asi mesiac som mala v mobile nainštalovanú aplikáciu, ktorá mi merala čas, ktorý som strávila na mobile. Samozrejme že všetko závisí od okolností- keď idem na túru, tak asi nebudem toľko na mobile ako keď mám voľno a sedím doma. Priemerne mi vyšli približne také 3 hodinky denne. 3 HODINY. A ja som sa vkuse sťažovala na to, že nemám čas čítať. Povedzme si na rovinu, tá škola lezie každému na nervy, ale čas na mobil som si našla vždy, dokonca aj počas náročného týždňa. Do roku 2018 preto kráčam s predsavzatím, že by som chcela čítať oveľa viac a konečne venovať moju pozornosť starším autorom (Hemingway, Fitzgerald, Kundera, Kafka atď.), no nezabúdať na nové knihy, na ktoré už istý čas padá prach (Hra o tróny, Geniálna priateľka, Niečo viac, Dom nenaplnených lások atď.)...

Nemala by som pridať iba v čítaní, ale aj v písaní- článkov, recenzií, poviedok, príbehov... Chcela by som byť oveľa aktívnejšia na blogu a aj na jeho instagrame, aby som s mojimi followermi, čitateľmi, bola v lepšom a častejšom kontakte. Vo voľnom čase píšem aj niečo pre seba, no priznám sa, že v tejto oblasti som ešte lenivejšia ako keď mám napísať recenziu... Pevne verím, že rok 2018 prinesie dobré zmeny.


Keďže nemám v záujme tento článok zbytočne rozpisovať, napíšem už len pár riadkov:

Medzi najlepšie knihy, ktoré som v minulom roku čítala boli: Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť (Doris Lessingová), Všetci by sme mali byť feminist(k)ami (Chimamanda Ngozi Adichie), Majstrovstvo (Robert Greene), Temnejšia tvár magie (Veronica Schwab), Spisovatel jako povolání (Haruki Murakami), Vesmír vám kryje chrbát (Gabrielle Bernstein), O tyranii (Timothy Snyder), Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania (Haruki Murakami), Kto chytá v žite (Salinger) a iné... 


Medzi najhoršie knihy, ktoré som v minulom roku prečítala boli: Siréna (Kiera Cassová) , Cestovateľ (Alexandra Bracken), Hon na ovcu (Haruki Murakami), Odile (Raymond Queneau) atď... 

Okrem iného som si uvedomila jednu zásadnú vec: opäť som v období, kedy sa mi mení, teda formuje, môj čitateľský vkus. Posledný polrok som neprečítala ani jednu fantasy knihu- nie preto, že by som si nenašla čas, ale dôvod je skôr ten, že som nemala chuť. Mám v záujme dať šancu napr. ešte Hre o tróny, Upírskej akadémii či Bezduchému mestu, ale mám taký zvláštny pocit, že tá láska k fantasy literatúre pomaličky vyprcháva...

Ak ste sa ešte nezapojili do novoročnej súťaže, môžete tak urobiť TU.

V neposlednom rade by som sa chcela poďakovať všetkým vám- ľuďom, čitateľom, ktorí ma sledujú na sociálnych sieťach, čítajú moje príspevky na blogu a srdiečkujú moje pokusy o umelecké fotky na instagrame. Vážim si každé jedno prečítanie a každý jeden komentár :) Chcela by som vám preto zaželať Šťastný Nový rok 2018 plný zdravia, lásky, voľného času a kopu kníh. Pevne verím, že 2018 bude ešte lepší ako 2017. 
Budem veľmi rada, ak mi napíšete do komentára, ako vy vnímate začiatok nového a koniec starého roka :)